PRIATEĽ a CHOROBA

Príbeh povolania

Jozef Ižold pochádzal z veriacej rodiny. Duchovné povolanie sa u neho i u jeho staršieho brata Daniela, ktorý sa tiež stal kňazom, rozvíjalo vďaka výchove rodičov a návštevám vincentínskeho pátra Ľudovíta Orješka. Po maturite si v roku 1982 podal žiadosť do kňazského seminára v Bratislave. Ani na štvrtý pokus neprijali. Zamestnal sa, pracoval ako robotník a absolvoval základnú vojenskú službu ako tankista. Neskôr začal tajnú formáciu u saleziánov, a zároveň pracoval v Štátnom drevárskom ústave v Bratislave. Píše: „Stretnutie s donom Boscom sa udialo v mojom rannom detstve, keď nám mama čítala jeho životopis. Potom, keď ako stredoškolák som počúval mládežnícke vysielanie Vatikánskeho rozhlasu, ktoré mali na starosti saleziáni a čítal som knihy, ktoré vydávali v Ríme. To mi veľmi pomohlo v čase, keď som sa už serióznejšie zamýšľal nad svojim povolaním. Nanovo som si prečítal životopis dona Bosca a dosť som sa v ňom našiel. Podobne ako on, dostal som dobrú kresťanskú výchovu, bavili ma hry a šport, a tiež som chcel odovzdávať vieru sympatickým spôsobom ďalej.“

V Konkatedrále Sedembolestnej Panny Márie v Poprade zložil ako 27-ročný svoje prvé rehoľné sľuby 10. augusta 1991. V Žiline 20. januára 2001 prijal kňazskú vysviacku. Hlavný predstavený saleziánov don Pascual Chávez vymenoval 13. júna 2008 Jozefa Ižolda za provinciálneho vikára a v tejto úlohe pôsobil dve trojročné obdobia. Po šiestich rokoch v úlohe provinciálneho vikára ho hlavný predstavený saleziánov don Pascual Chávez vymenoval 7. januára 2014 do úlohy provinciála. Jednou z veľkých radostí jeho úradu bolo v roku 2017 blahorečenie saleziána mučeníka Titusa Zemana.

Priateľ

Don Karol Maník, bývalý provinciál saleziánov na Slovensku a na Ukrajine, o ňom napísal: „Jožko bol mojím priateľom. Ozajstných priateľov nám život veľa nedáva. On ním zostal do posledného okamihu. Prežili sme spolu intenzívnych šesť rokov, keď kráčal vedľa mňa ako vikár saleziánskeho provinciála v rokoch 2008 až 2014. Vždy pokojný, usmiaty, skromný. Jednoducho dobrák, ktorého ste nemohli nemať radi. Za touto dobrotou a skromnosťou sa skrýval bystrý rozum, široký teologický rozhľad, sčítanosť a hlboká viera. Takto pri mne verne stál celých šesť rokov a bol mi veľkou oporou. Bral na seba pokorne a poslušne úlohy a zodpovednosti, ktoré mu neboli povahovo blízke. Nesťažoval sa. Vždy milý a usmiaty. A zostal takým aj po tom, ako sa naše cesty rozišli a my sme sa stretávali už len niekoľkokrát za rok.“

Choroba

V roku 2019 ho zasiahlo nové onkologické ochorenie, s ktorým bojoval desať mesiacov. Posledné dni prežil v opatere komunity v sídle saleziánskej provincie v Bratislave na Miletičovej, kde zaopatrený sviatosťami s vierou a radostnou nádejou odovzdal svoj život Bohu. Zomrel v prítomnosti spolubratov i rodného brata kňaza v stredu 20. mája 2020 vo večerných hodinách, v predvečer slávnosti Nanebovstúpenia Pána, ktorého tak veľmi miloval. Sr. Monika Skalová FMA, provinciálka sestier saleziánok, napísala: Jožka som prvý krát stretla v Žiline v ponoviciáte, mal veľké okuliare, ktoré prezrádzali jeho sčítanosť, múdrosť. Ten úsmev bol odzbrojujúci, určite pri ňom nikto necítil strach, práve naopak veľkú dôveru. O niekoľko rokov neskôr, sme sa opäť stretli na formačnom poli – boli sme „kolegovia“ vo formácii, veľa sme rozprávali, hľadali a snívali. Potešil sa, keď sme mu raz v našom noviciáte, kde bol spovedníkom, darovali šachy – tie hrával rád. Logika a stratégia… Aj keď sa niekedy zdalo, že to nevychádza podľa ľudských predstáv, on veľmi dobre vedel, aký ťah treba urobiť, lebo počúval predovšetkým Boha, ako aj tých okolo seba, bratov a sestry. Veľmi dobre sa s ním rozprávalo, mala som rada najmä filozofické úvahy, v ktorých nechýbal jeho obľúbený autor, ktorým sa nechal inšpirovať a to bol Chesterton, Jeden jeho citát mi sedí práve na Jožka: „Sú velikáni, ktorí dávajú každému pocítiť jeho malosť. Ale skutočný velikán je človek, ktorý dáva každému človeku pocit vlastnej veľkosti.“ On bol ten skutočný. Tieto posledné dva roky sme sa opäť stretli ako „kolegovia“, tentokrát v úlohe vedenia provincií. Vďaka za tvoju sviežu radosť a nádej, ktorá odzrkadľovala nebo, vďaka za tvoje otcovské a priateľské srdce.

Modlitba

Svätý Ján Bosco, otec a učiteľ mládeže, ty si toľko pracoval pre spásu duší; buď nám vodcom, aby sme hľadali svoje duševné dobro a spásu blížneho. Pomáhaj nám plniť si dobre svoje povinnosti, premáhať náruživosti a ľudské ohľady. Nauč nás milovať Sviatostného Spasiteľa, Pannu Máriu Pomocnicu a Svätého otca, rímskeho pápeža. Vypros nám šťastnú hodinu smrti, aby sme prišli k tebe do neba. Amen.