Don Bosco

Sv. Ján Bosco

Sv. Ján Bosco

Sv. Ján Bosco – zakladateľ Saleziánskej spoločnosti sa narodil v chudobnej rodine v osade Becchi neďaleko mestečka Castelnuovo v talianskom Piemonte, 16. augusta 1815. Zomrel 31. januára 1888.

Ako dvojročnému mu zomrel otec a zanechal svojej manželke Margite troch synov. Janko prežil detstvo ako pastierik a prvé kroky v štúdiu spravil vďaka kaplánovi donovi Calossovi. Vyznačoval sa bystým umom, nevšednou pamäťou a jeho chuť do štúdia stále rástla. Avšak často sa musel od svojich kníh pobrať na pole, aby pomohol svojej chudobnej rodine. Túžba študovať a stať sa kňazom ho však nikdy neopustila. V roku 1835 vstúpil do seminára a o šesť rokov ho turínsky arcibiskup Fransoni vysvätil za kňaza. Don Bosco sa horlivo ujal svojich kňazských povinností pod vedením dona Cafassa z turínskeho kňazského konviktu. V Turíne našiel pole svojej apoštolskej práce. S donom Cafassom navštevoval turínske väznice a videl strašné podmienky, v ktorých boli odsúdení žiť mladí previnilci. Pod vplyvom silného dojmu, ktorý na ňom zanechali tieto skúsenosti, sa rozhodol venovať svoj život chlapcom, aby ich zachránil pred takýmto osudom.

8. decembra 1841 – na sviatok Nepoškvrneného Počatia Panny Márie, keď sa don Bosco pripravoval na svätú omšu, kostolník vyhnal zo sakristie chlapca, pretože odmietol miništrovať. Dona Bosca vyrušil ich krik. Zavolal k sebe chlapca a priateľstvo, ktoré sa zrodilo medzi kňazom a Bartolomeom Garellim bolo prvým semienkom oratória, ktoré sa stalo útočiskom, domovom a školou pre mnohých chlapcov z ulice. Ich počet sa neustále zväčšoval a v marci 1846 ich bolo štyristo.

V prvých rokoch si oratórium nemohlo nájsť stabilné miesto, až napokon sa donovi Boscovi podarilo získať pozemok a dom v chudobnej turínskej štvrti Valdocco. Sem sa prisťahovala aj jeho matka – mama Margita – ako ju všetci začali volať – a obetovala zvyšných desať rokov svojho života rodiacemu sa saleziánskemu dielu. Priniesla doň nielen všetok svoj majetok, ale najmä starostlivosť a materskú lásku, ktorou zahŕňala chlapcov z ulice, ktorí sem prichádzali.

Don Bosco zorganizoval pre svojich uličníkov večernú školu, navštevoval ich v práci a postupne sa oratórium premenilo na domov, kam sa chlapci chodili nielen hrávať a modliť, ale
nachádzali tu i rodinu a prijatie.

Neskôr don Bosco založil aj pracovné dielne, technické školy a malý seminár. V roku 1868 začal s výstavbou mariánskeho chrámu zasväteného Pomocnici kresťanov. V tom istom roku začal formovať skupinu svojich pomocníkov a kňazov podľa pravidiel, ktoré schválil pápež Pius IX. Tu sa položili základy rehoľnej kongregácie – Spoločnosti sv. Františka Saleského.

Charakter a rast saleziánskeho diela. Vysvetliť úspech a popularitu don Boscových oratórií je nemožné bez vysvetlenia ducha, ktorý tu vládol. Don Bosco dokázal vidieť pod špinou a hadrami, v ktorých boli chlapci oblečení, iskierku dobra, z ktorej vedel vďaka svojej dobrote roznietiť plameň. Ako sám hovoril, jeho život ovplyvnil sen, ktorý mal v ranom detstve. Počul v ňom výzvu starať sa o chlapcov: „Nie bitkou, ale dobrotou a láskou môžeš týchto priateľov priviesť na cestu čnosti.“ V tomto duchu sa potom skutočne odvíjal život jeho oratórií.

Don Bosco nepoužíval fyzické tresty. Pravidlá sa dodržiavali vďaka rozvíjaniu zmyslu pre zodpovednosť a odstránením všetkých príležitostí, ktoré by mohli viesť k nedisciplíne. Každá snaha o dobro, akokoľvek banálna, sa zase oceňovala. Podľa dona Bosca učiteľ a vychovávateľ by mal byť otcom, poradcom a priateľom a mal by si ako prvý osvojiť preventívnu metódu. O trestoch povedal: „Vyhýbajme sa trestom, ako sa len dá, snažte sa získať si lásku a nie vzbudzovať strach.“

V roku 1887 napísal: Nepamätám si, že by som použil fyzický trest a s Božou milosťou som vždy dosiahol, aj od zdanlivo nevychovateľných chlapcov, nielen to, čo nariaďovala povinnosť, ale aj to, že plnili moje priania.“

Vo svojich pravidlách don Bosco napísal: Častá spoveď a sväté prijímanie, denná účasť na svätej omši sú piliere, na ktorých by mal stáť celý účinok výchovy. On sám bol neúnavným spovedníkom a venoval celé svoje dni práci medzi mládežou. Vedel oceniť aj význam hry v živote dieťaťa a zaraďoval ju medzi najdôležitejšie výchovné prostriedky podľa hesla sv. Filipa Neriho: „Robte,čo chcete, len nehrešte.“

Don Bosco zomrel v roku 1888. V tom čase bolo 250 domov Saleziánskej spoločnosti na celom svete, v ktorých žilo okolo 130 000 chlapcov. Do roku 1888 u dona Bosca vyrástlo viac ako šesťtisíc kňazov a z nich 1200 boli saleziáni. Dielo pokračovalo a rozvíjalo sa ďalej. 1.apríla 1934 pápež Pius XI. vyhlásil Jána Bosca za svätého.

Prebraté z webstránka www.salezianky.sk – podľa E. F. Saxtona spracovala sr. Andrea Miklovičová, FMA

Sv. Mária Mazzarellová

Sv. Mária Dominika Mazzarellová

V dejinách cirkvi sa často stretávame s tým, že zakladateľ mužského rehoľného rádu podnieti aj založenie paralelnej ženskej rehoľnej vetvy. Stačí spomenúť len sv. Benedikta a jeho vlastnú sestru, sv. Školastiku, sv. Františka z Assisi a sv. Kláru, sv. Františka Saleského a sv. Janu Františku de Chantal. Možno k nim priradiť aj sv. Máriu Dominiku Mazzarellovú, ktorá spolupracovala s donom Boscom (1815-1888), slávnym talianskym vychovávateľom a zakladateľom saleziánov. Spolu s ním založila Inštitút Dcér Márie Pomocnice.

Mária Dominka Mazzarellová bola prvorodenou dcérou roľníckej rodiny, ktorá žila v Mornese – severotalianskej dedinke neďaleko Janova. Jej rodičia – Jozef a Magdaléna – sa vyznačovali veľkou pracovitosťou a aj ich deti sa naučili stráviť dlhé hodiny v práci na poli a vo viniciach. Dospievajúca Main – ako všetci volali Máriu Dominku – húževnatá a fyzicky zdatná sa nedala nikdy odradiť od každodennej účasti na svätej omši, hoci to pre ňu znamenalo vstávať pre úsvitom a bežať cez vŕšky do vzdialeného farského kostola. Stala sa členkou Družiny Nepoškvrnenej, ktorú v roku 1855 založil miestny kaplán don Pestarino – veľký obdivovateľ dona Bosca. Spoločenstvo dievčat malo vlastné pravidlá duchovného života a charitatívnej činnosti. Keď v roku 1860 Mornese napadol týfus, s veľkou obetavosťou sa starali o chorých.

Main ošetrovala rodinu svojho strýka a podarilo sa jej všetkých zachrániť. Sama sa však nakazila a ocitla sa pred bránou smrti.

Napokon vyzdravela, ale následky choroby jej už nikdy nedovolili vrátiť sa k práci na poli. Musela si nájsť iný spôsob obživy. Vyučila sa za krajčírku a spolu s priateľkou Petronillou založili krajčírsku dielňu pre dievčatá. Bolo to v časoch, keď aj don Bosco zakladal dielne, v ktorých sa chlapci mohli nielen vyučiť remeslu, ale si aj osvojiť kresťanské hodnoty a správanie. Main s priateľkami sa snažila o to isté s dievčatami. Don Bosco sám ich dielo z diaľky sledoval a povzbudzoval ich v ňom vytrvať.

V roku 1872 založili Inštitút Dcér Márie Pomocnice, neskôr známy aj pod menom saleziánky. Prvé sestry pochádzali práve z radov Družiny Nepoškvrnenej. Don Bosco pre ne napísal prvé pravidlá a menoval tridsaťpäťročnú Máriu Dominiku za predstavenú.

Prvú komunitu umiestnil v budove, ktorú dal vystavať v Mornese s úmyslom založiť tu školu pre chlapcov. Pre sestry nastali ťažké časy, pretože mornézania to vnímali ako zradu, za ktorú sa odplatili výsmechom, urážkami a odmietaním. Dokonca aj príbuzní sestier odopreli poskytnúť im pomocnú ruku.

Môže sa zdať pozoruhodným, prečo don Bosco za predstavenú vybral Máriu Dominiku, ktorá mala len chabé vzdelanie a v tom čase ešte nevedela písať. Avšak čas ukázal, že jeho voľba bola správna.

Inštitút sa rýchlo rozvíjal a v roku 1878 osem sestier, ktoré prešli jej kvalitnou saleziánskou formáciou, odchádza do Argetíny spolu s druhou saleziánskou misionárskou výpravou. V roku 1879 mala táto rehoľná rodina toľko aspirantiek, že sa komunita musela presťahovať do väčšieho domu v Nizza Monferato. Počas života Márie Dominiky sa založilo spolu 26 domov – v Taliansku, vo Francúzsku a v Amerike . V roku 1930 ich už bolo 800 na celom svete. Hlavným poslaním sestier bolo vyučovanie, ale ochotne sa zhostili aj iných diel pre dobro detí v duchu preventívneho systému dona Bosca.

Začiatkom roka 1881 Matka Mazzarellová počas svojich ciest po komunitách vážne ochorela. Spýtala sa dona Bosca, či môže ešte očakávať uzdravenie. Jeho odpoveď bola jednoznačná: „Nie, predstavená musí dať dobrý príklad aj v zomieraní.“ 27. apríla jej udelili pomazanie chorých. Po obrade zažartovala: „Teraz, keď ste mi už dali pas, môžem hocikedy odísť, však?“

V posledných hodinách zakúsila veľké pokušenia beznádeje, ale prekonala ich tým, že si tíško spievala mariánske piesne.

Matka Mazzarellová zomrela vo veku 44 rokov 14. mája 1881. Pápež Pius XII ju kanonizoval v roku 1951. Dnes telesné pozostatky spoluzakladateľky Dcér Márie Pomocnice spočívajú neďaleko zakladateľa dona Bosca v turínskej bazilike.

Prebraté z webstránky www.salezianky.sk – podľa Roberta F. McNamaru, SDB, spracovala sr. Andrea Miklovičová, FMA

Preventívny systém

Don Bosco a jeho výchovný systém

Svätý Ján Bosco bol mimoriadny vychovávateľ. Jeho bystrá inteligencia, citlivý zmysel a hlboká spiritualita ho viedli k vytvoreniu systému výchovy, ktorý rozvíja celú osobu – telo, srdce, myseľ a ducha. Tento systém uprednostňuje rast a slobodu a chlapca dáva do centra celého výchovného diela. Aby odlíšil svoju metódu od represívneho systému, ktorý prevládal v 19. storočí v Taliansku, nazval svoju vlastnú metódu preventívny systém – pretože ním hľadal spôsob, ako predísť nevyhnutným trestom, a to tým, že chlapca umiestnil do prostredia, kde je povzbudzovaný, aby zo seba vydal to najlepšie, čo v ňom je. Je to prístup príbuzenský, priateľský a z hľadiska výchovy integrálny. „Ťahá vonku“ (vychováva) to najlepšie, čo drieme v chlapcovi, povzbudzuje ho ku kompletnému a plnému vyjadreniu seba, pomáha mu nadobudnúť návyky, ktoré ho vedú k výberu toho, čo je dobré, zdravé, radostné a necháva v ňom rásť život. Preventívny systém podľa dona Bosca spočíva na troch základných princípoch: rozum – náboženstvo = viera – láskavosť.

Rozum
Rozum je bez pochýb jedným z pilierov formačného úsilia a výchovného prostredia dona Bosca. On musí viesť činnosť a pocity vychovávateľov, tiež skúsenosti a to, čo sa ponúka mladým. Cieľom je formovať slobodné a zrelé osobnosti. Rozum učí, ako ponúkať žiadané požiadavky a príkazy pravidiel, ale zvlášť ukazuje, aké dôležité je pri vysvetľovaní zmyslu každej voľby klásť dôraz na rozum. Pochvala, napomínanie, odmena, trest majú iba výchovnú funkciu, ak sa používajú rozumne a s pokojom. Chlapec sa učí uvažovať kriticky, pokojne hodnotiť problémy a hľadieť na ne z rôznych perspektív tak, aby prekonal každú formu mentálnej uzavretosti a egoizmu. Dôvody druhej osoby sú prijímané a neskúmajú sa s antipatiou.
Nadšenie a ťažkosti, výbuchy vášní a náboženské pocity sa spracúvajú s vyváženosťou, teda ovládajú sa a korigujú. Riadiaca činnosť rozumu zasahuje do celého života chlapca: rekreácia, štúdium, práca, odpočinok, stravovanie, veselosť. Ale chlapec sa pri donovi Boscovi vyformoval k používanie rozumu aj poúčaním, odovzdávaním hodnôt, ktoré osvetľujú myseľ a povznášajú myšlienky.

Náboženstvo = viera
Podstatným a neodmysliteľným prvkom výchovného systému dona Bosca je náboženstvo. Odvoláva sa na najhlbšie zdroje chlapca, na jeho smäd po dokonalosti, na jeho vrodenú veľkodušnosť. Model človeka, ktorý má don Bosco na mysli, musí byť charakterizovaný jednoduchou a radostnou vierou v Boha, v Ježiša Krista a musí sa odvolávať na evanjeliové posolstvo pri formovaní svedomia. Neváha ponúknuť svätosť ako cieľ pre všetkých. V rôznych prostrediach jeho formačnej ponuky sa teda uprednostňujú náboženské prvky: ohlasovanie Božieho slova, spontánne praktizovanie modlitby a sviatostí, štúdium katechizmu, charitatívna veselá služba, duchovné súťaženie, ktoré dáva prostrediu oratória typický tón. Pedagogika dona Bosca sa ukazuje ako víťazná, pretože sa opiera o vnútornú formáciu a duchovné zakorenenie motivácií. Vie vyžarovať chuť duchovného života. Tým že umožňuje nasledovať cestu vnútorného očistenia a vytvára napätie smerom k dobru, don Bosco stvárňuje slobodné a očarujúce osobnosti.
Srdce zmenené a posilnené kresťanskou láskou sa stáva plodným prameňom náboženskej a civilnej pracovitosti a prameňom mnohých povolaní pre Cirkev a spoločnosť.

Láskavosť
Láskavosť je syntéza a opora výchovnej metódy, akoby kĺb výchovnej metódy v oratóriu. V tomto slove don Bosco naznačuje vnútorné motivácie, ktoré musia hýbať vychovávateľom, jeho spôsob priblíženia sa k mladým, metódu a štýl jeho konania. Referenčným vzorom je svätý František Saleský, majster kresťanského humanizmu. Kresťanská láskavosť a úprimná láska musia pohýnať ako prvé, skôr ako vychovávateľské povolanie. Don Bosco bol presvedčený, že vychovávať je predovšetkým poslanie a že až na druhom mieste je povolanie. Od tohto vnímania sa odvíjajú typické postoje saleziánskeho vychovávateľa, ktoré vyjadrujú pevnú a zároveň nežnú lásku. Vychovávaný ju vníma ako:

Sympatické vnímanie sveta mladých, jeho výrazových spôsobov, chutí.
Dobré prijatie, láskavé spôsoby, dobrota, dobrotivosť, trpezlivosť a tolerancia.
Konkrétne prejavy dôvery a náklonnosti s praktickými odpoveďami na všetky potreba chlapca.

Láskavosť si od vychovávateľa vyžaduje trvalú prácu na sebe a veľkú citovú vyrovnanosť. Táto láskavosť zároveň predstavuje aj ideál, ku ktorému sa formuje srdce a štýl života mladých.

Prebraté z webstránky www.saleziani.sk

Spiritualita

1. Darovať sa Bohu
Program, ktorý don Bosco odporúčal každému jedenému chlapcovi, by sa dal stručne vyjadriť takto: „Daruj sa Pánovi, kým je čas.“ Inými slovami, je nevyhnutné obrátiť si srdce, veľkodušne prijať evanjelium. V mladom človekovi, ktorý dúfa v Pána a ktorý odmieta lákadlá zlého, aby tak mohol nasledovať Krista, čnosti rastú veľmi rýchlo. Odovzdanie sa Pánovi ukáže novú pozitívnu hodnotu života, formuje osobnosť. Takýmto spôsobom sa odstránia mnohé prekážky, ducha naplní milosť a rozum osvieti láska. Don Bosco vo svojich spisoch (Vystrojený mladík, životopisy chlapcov) poukazuje na niektoré prvky tejto cesty: život prežitý v darovaní seba samého, plnenie si svojich povinností, spôsob prežívania modlitby a sviatostí. Je to spôsob prežívania kresťanstva v darovaní sa a v zapojení sa do spoločenského života.

2. Veselosť
Veselosť – aj hlučná – a pokoj sú charakteristické prvky oratória. Prejavujú sa pri hre, v hudbe, v radostnej atmosfére, pri opravdivých priateľstvách aj pri každodenných povinnostiach, pri prežívaní modlitby a v sviatostnom živote. Tieto postoje pramenia v hlbokej radosti, ktorú prežíva srdce vyslobodené z hriechu a zmierené s Pánom. Príťažlivá ľudskosť dona Bosca, jeho schopnosť oceniť všetko, čo je pekné a dobré, ovplyvňuje všetkých, čo sú mu blízki, a charakterizuje celé spoločenstvo oratória. Podobne aj vzťah, ktorý si vybuduje s mladými, má pozitívny výchovný vplyv. Takto sa mladí cítia prijatí, docenení a formujú sa k správnemu prežívaniu duchovného života, medziľudských vzťahov, nadobudnú potrebnú sebadôveru a optimisticky hľadia na budúcnosť. Základom tohto poňatia, ktoré ovplyvňuje všetky stránky výchovného a pastoračného programu dona Bosca, je pozitívna vízia ľudských dejín, preniknutá prítomnosťou Ježiša Krista, Pána vesmíru, ktorý porazil smrť a všetko zlo. Pán nás miluje, sprevádza nás a pomáha nám mocou svojej milosti. Don Bosco sa stotožnil s prehlásením svätého Pavla: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“

3. Duch modlitby
Rušné dni prežíva don Bosco v stálom spojení s Pánom cez modlitbu. Z lásky k Bohu vynaloží všetky svoje sily v činorodej aktivite pre iných, s radosťou a elánom. V oratóriu sa mladí naučia spontánne obracať na Pána a takto prežívať svoju vieru. Formujú sa k jednoduchej modlitbe, ktorá vyviera z hĺbky ich srdca. Naučia sa spájať modlitbu s aktivitou a robiť pritom každú vec z lásky k Pánovi. Don Bosco ich neustále nabáda k meditácii Božieho slova, k vnútornej sústredenosti, ktorá pomôže prekonať roztržitosť a povrchnosť. Za vzor im predkladá Pannu Máriu, ktorá mladým pomáha prežívať vieru. Prostredníctvom pravidelnej sviatosti zmierenia a sviatosti Eucharistie si očisťujú srdce a posilňujú sa v čnostiach.

4. Povinnosti
Don Bosco považuje ihrisko, školu a kostol za tri dimenzie každodenných povinností mladého človeka. Dobrý kresťan a čestný občan sa snaží plniť všetky svoje povinnosti. Povinnosť je chápaná ako zodpovednosť, ktorá vyplýva z postavenia osoby v Cirkvi a v spoločnosti. Pracovitosť, využívanie času, zodpovednosť sú občianske čnosti, ktoré – ak sú prežívané v láske – stávajú sa aj duchovnými hodnotami. Pre dona Bosca je plnenie si povinností konkrétnym spôsobom, ako prežívať a napĺňať Božiu vôľu v každodennom živote. Túžba po dokonalosti vyžaduje aj láskavé prijatie osôb a situácií, ako aj schopnosť vedieť sa obetovať a darovať iným.

Prebraté z webstránky www.saleziani.sk

Don Bosco

Kontakt

Archív článkov

Newsletter

Podporte nás