Vo februári 1848 markíz Roberto D’Azeglio, osobný priateľ Carla Alberta a senátor, poctil oratórium dona Bosca svojou návštevou. Don Bosco ho sprevádzal a ukázal mu celý dom. Markízovi sa tam veľmi páčilo a k tomu, čo videl, pridal jedinú poznámku:
Zanechajte to nudné opakovanie Zdravasov.

– Mne zas veľmi záleží na tejto modlitbe, – nedal sa don Bosco, veď‘ na nej je založené celé moje dielo. Ochotne sa zrieknem mnohých iných vecí, ale tejto modlitby nie. Ak by to bolo potrebné, bol by som ochotný zriecť sa aj vášho vzácneho priateľstva, ale nikdy sa nevzdám modlitby ruženca (ŽP III, 294).

Na povzbudenie mladých, aby si obľúbili ruženec, slúžili aj sny dona Bosca. Jeden sa mu sníval aj v predvečer sviatku Nanebovzatia Panny Márie v roku 1862.

Nachádzal sa so všetkými svojimi chlapcami v dome svojho brata pri Castelnuove d’Asti. Zrazu k nemu pristúpil neznámy muž a vyzval ho, aby šiel s ním. Zaviedol ho na lúku vedľa dvora a tam mu v tráve ukázal veľkého hada. Bol dlhý sedem-osem metrov a veľmi veľký. Don Bosco sa naľakal a chcel utiecť, ale neznámy ho zadržal:

– Nie, neutekaj! Pod‘ sem a pozeraj sa!

Potom šiel po povraz.

– Chyť jeden koniec a pevne ho drž, ja chytím druhý koniec a povraz natiahneme ponad hada, – povedal, keď sa vrátil.

– A potom?

– Hodíme mu ho na krk.

– Prepánajána, len to nie! Beda nám, ak to urobíme. Rozhnevaný had sa vymrští a roztrhá nás na kusy!

Ale môj sprievodca naliehal,“ pokračoval don Bosco, „uisťoval ma, že had mi nič zlé neurobí, a tak ma presvedčil o potrebe tejto nebezpečnej operácie. Medzitým zdvihol povraz a silno ním švihol hada po chrbte. Hadisko sa zamrvilo, chcelo dvihnúť hlavu, no napokon zostalo ležať ako prikované.

– Drž pevne, – kričal sprievodca, – nech neujde!

Najskôr utekal k neďalekej hruške, aby o ňu uviazal svoj koniec povrazu. Potom pribehol ku mne a druhý koniec priviazal o okno. Had sa pritom trepal, plieskalo ním o zem aj o povraz, až bol celý odratý. Len čo had dokonal, sprievodca povraz zvinul a uložil ho do šuplíka. Keď som ho zo zvedavosti otvoril, náramne som sa čudoval, pretože z povrazu sa vytvorili slová: AVE MARIA. Had predstavuje diabla a povraz zase ruženec. Pomocou tohto povrazu možno poraziť a zničiť všetkých démonov v pekle, – začal vysvetľovať sprievodca.
V tej chvíli som zdvihol hlavu a videl som veľa mladých ľudí, ktorí zbierali kusy hadieho mäsa a jedli ho. Bol som veľmi ustarostený, lebo napriek mojim upozorneniam ho jedli všetci a otrávili sa ním. Pokúšal som sa kričať, fackal som ich a triasol nimi, ale všetko zbytočne. Išiel som sa zblázniť od žiaľu, keď som videl toľkých mladých otrávených, zvíjajúcich sa na zemi v kŕčoch.

– Týmto chlapcom už niet pomoci? – opýtal som sa v tej chvíli.

– Určite sa im dá pomôcť.

– A ako?

– Jediná pomoc je nákova a kladivo.

– Čože? Mám ich položiť na nákovu a biť kladivom?

– Kladivo predstavuje svätú spoveď a nákova sväté prijímanie, – vysvetľoval neznámy sprievodca, – toto je najlepšia pomoc pre tých chlapcov“ (ŽP VII, 238).

Myšlienka:  Had predstavuje diabla a povraz zase ruženec. Pomocou tohto povrazu možno poraziť a zničiť všetkých démonov v pekle. Ako som na tom ja? Je ruženec pre mňa strašidlo, alebo silná zbraň proti diablovi.  

3x Zdravas Mária