Dňa 6. januára 1863 don Bosco rozprával sen, ktorý sa zapísal do histórie, pretože silno zapôsobil na chlapcov. Snívalo sa mu, že je vo svojej izbe so senátorom Vallaurim, profesorom literatúry, a spolu debatujú o literatúre a náboženstve, keď sa náhle ozvalo klopanie na dvere. Bežal sa pozrieť, kto klopal. Bola to jeho matka, ktorá zomrela pred šiestimi rokmi. Zdesene volala:

Poď a pozri sa! Pod‘ a pozri sa!

Don Bosco vyšiel na balkón a na dvore zbadal slona. Zmätený a vystrašený vybehol na dvor, za ním aj profesor Vallauri. Slon sa zdal pokojný a hral sa s chlapcami, akoby bol v oratóriu odjakživa. Väčšina chlapcov sa ho však bála a utiekla do kostola. Don Bosco ich nasledoval, a keď prechádzal popri soche Panny Márie, dotkol sa jej plášťa. Ona hneď zdvihla pravú ruku. Aj profesor Vallauri sa cestou dotkol plášťa a tentoraz Panna Mária zdvihla ľavú ruku.
Keď nadišiel čas modlitby, chlapci sa nahrnuli do kostola a prišiel aj slon. Stál úplne vzadu a na eucharistické požehnanie sa obrátil chobotom smerom k dverám. Po modlitbe sa všetci vybrali na dvor, aby pokračovali v zábave. „Doteraz pokojný slon sa z ničoho nič,“ pokračuje don Bosco, zúrivo vrhol medzi chlapcov. Chobotom ich vyhadzoval do výšky a dupal po nich, takže sa menili na desivú masu. Ale rozdupaní chlapci neumierali, mohli vyzdravieť, hoci ich rany boli hrozné. Všetci sa dali na útek. Jedni kričali, iní nariekali, zranení volali o pomoc. Zrazu sa spomedzi tých, ktorých slon ušetril, niekoľkí vyčlenili a nepomáhali raneným, ale spojili sa so slonom a pomáhali mu naháňať obete. Kým sa toto všetko dialo, socha ožila a narástla ako živá osoba. Potom zdvihla ruky a rozprestrela svoj plášť, na ktorom boli umelecky vyšité podivuhodné nápisy. Plášť bol taký veľký, že zakrýval všetkých, čo pod ním hľadali úkryt. Tam boli v bezpečí. Prví našli tento úkryt vzorní chlapci. Keď Panna Mária videla, že mnohí z nich sa veľmi neponáhľali, hlasne volala:

– Venite ad me omnes! (Poďte ku mne všetci!)

Zástup chlapcov hneď vzrástol a ustavične sa rozširoval. Niektorí sa neschovali, ale pobehovali sem a tam. Boli zranení prv, než sa mohli ukryť. Strápená Panna Mária neprestajne volala na chlapcov, ale oni prichádzali čoraz zriedkavejšie. Slon stále zúril. Niekoľkí chlapci mávali mečmi a vyhrážali sa tým, ktorí ešte boli na dvore a chceli sa dostať pod plášť Panny Márie. Ale ich sa slon vôbec nedotkol. Chlapci, ktorých skrývala Panna Mária, občas vybehli a vytrhli slonovi niektorú obeť. Raneného priniesli pod Máriin plášť a tam hneď vyzdravel.“ Dvor bol už celkom prázdny. Na jednej strane zostal slon so svojimi pomocníkmi. Vtom sa slon nečakane postavil na zadné nohy a zmenil sa na obludu s dlhými rohami. Schmatol čiernu plachtu a zavinul do nej tých úbožiakov, pričom hrozne zareval. Potom ich zahalil hustý dym a prepadli sa aj s obludou. Na druhej strane sa nachádzala Panna Mária a láskavo potešovala chlapcov pod svojím plášťom. Don Bosco počul okrem iného aj tieto slová:

– Vy, ktorí ste poslúchli môj hlas, ktorí ste unikli diabolskému pustošeniu, videli ste svojich úbohých priateľov. Viete, čo je príčinou ich záhuby? Nevhodné, nečisté reči a neslušné skutky, ktoré nasledujú za takými rečami. Utekajte pred spojencami zlého ducha, vyhýbajte sa neslušným rečiam, zvlášť urážajúcim čistotu! Dôverujte mi a môj plášť vám poskytne istú ochranu!
Po týchto slovách don Bosco nevidel nič iné, iba sochu Panny Márie a chlapcov, ktorí niesli nápis SANCTA MARIA, SUCCURRE MISERIS (svätá Mária, nádej úbohých) a spievali náboženské mariánske piesne. Don Bosco na záver rozprávania povedal: „Kto by chcel vedieť, kde sa v tomto sne nachádzal, nech príde za mnou, poviem mu to.“
Chlapci,“ komentuje životopisec don Lemoyne, „ho celý týždeň nenechali na pokoji a každú chvíľku využívali na svätú spoveď. Takmer každý sa ho bol opýtať, či ho videl v tom tajomnom sne.“

Myšlienka: Snažme sa aj my o pravidelné večerné spytovanie svedomia a pravidelnú svätú spoveď, aby sme sa v časoch pokušenia vedeli schovať pod plášť Panny Márie a zachovali si čisté srdce. 

3x Zdravas Mária