Nasledujúci sen má skôr znaky videnia ako obyčajného sna. Predtým ako ho don Bosco vyrozprával svojim saleziánom, povedal: „Aby si bol každý z nás istý, že Panna Mária si želá založenie našej kongregácie, porozprávam vám nielen obyčajný sen, ale to, čo mi ukázala sama preblahoslavená Panna Mária.“ A pokračuje v rozprávaní, ktoré uvádzame takmer doslovne.

„Jedného dňa v roku 1847 som veľmi uvažoval nad tým, ako urobiť čo najviac dobra pre mládež. Zrazu sa mi zjavila Kráľovná neba a zaviedla ma do jednej utešenej záhrady.“
Potom don Bosco stručne opisuje záhradu a pokračuje: Bola tam nádherná aleja, celá pokrytá ružami v plnom kvete. Aj zem naokolo bola pokrytá ružami. Preblahoslavená Panna mi povedala:

Vyzuj sa!

Keď som si vyzul topánky, dodala: Vykroč do tejto aleje. Je to cesta, ktorú musíš prejsť.
Vykročil som teda, ale rýchlo som zistil, že pod ružami sa nachádzajú mohutné tŕne a celkom mi doškriabali nohy. Po niekoľkých krokoch som sa teda musel vrátiť.

– Zišli by sa mi dobré topánky, – hovorím svojej sprievodkyni.

– Samozrejme, potrebuješ poriadnu obuv.

Obul som sa a znovu som vykročil, ale tentoraz s niekoľkými priateľmi, ktorí chceli ísť so mnou. Aleja sa zdanlivo zužovala a skracovala. Vetvy sa nakláňali z výšky, niektoré sa plazili tesne nad zemou, iné sa zase hojdali ako vo vetre. Nevidel som nič iné, len samé ruže – ruže predo mnou, ruže za mnou, ruže nado mnou, ruže zboku. Bolesť spôsobená tŕním, a to nielen na nohách, ale aj na rukách, hlave a po celom tele, vôbec neustávala. Napriek tomu, povzbudený preblahoslavenou Pannou, pokračoval som v ceste. Ostatní však hovorili:
Pozrite na dona Bosca, ako si vykračuje po ružiach. Kráča celkom spokojný, všetko sa mu darí. Oni nevideli tŕne, ktoré ma pichali. Mnohí kňazi, seminaristi a laici vstúpili do tejto aleje fascinovaní krásou kvetov, no len čo pocítili ostré tŕne, začali lamentovať:
– Oklamali ste nás!

Po kúsku cesty som sa obrátil a s ľútosťou som zistil, že ma všetci opustili. Ale čoskoro som pookrial, lebo som uvidel ďalšiu skupinu kňazov, seminaristov a laikov, ako sa približovali ku mne a hovorili:

– Tu sme, všetci sme tvoji, sme pripravení nasledovať ťa.“

Don Bosco hovoril, že keď prišiel na koniec aleje, ocitol sa v krásnej záhrade. Boli tam s ním aj niekoľkí jeho nasledovníci. Všetci boli dopichaní a krvácali. Jemný vánok, ktorý sa náhle zdvihol, však zahojil všetky ich rany. Keď vzápätí zavial ešte silnejšie, objavili sa okolo nich tisíce a tisíce mladých spolu s kňazmi a pomocníkmi, ktorí pracovali s donom Boscom.
Medzitým sa s Pannou Máriou premiestnili „do velikánskej luxusnej sály, akú by sme nenašli ani v kráľovskom paláci. Celá bola vyzdobená nádherne voňajúcimi čerstvými ružami bez tŕňov. Teraz sa ma najsvätejšia Panna, moja sprievodkyňa, opýtala:

– Vieš, čo to všetko znamená?

– Nie, nerozumiem. Vysvetlite mi to, prosím, – požiadal som.

– Vedz, že cesta, ktorú si prešiel cez ruže a tŕne, predstavuje tvoje úsilie vynaložené pre dobro mladých. Musíš kráčať v topánkach sebazapierania a zriekania sa. Tŕne predstavujú zmyselné náklonnosti a ľudskú priazeň i nepriazeň (sympatiu aj antipatiu), čo odvádza vychovávateľa od pravého cieľa. Rania ho, bránia mu pokračovať v začatom diele a nedovolia mu získavať zásluhy pre večný život. Ruže sú symbolom vrúcnej lásky, ktorou by sa mali vyznačovať všetci tvoji pomocníci. Ďalšie tŕne znamenajú prekážky, utrpenie a znechutenie, ktoré zažívate. Ale nestrácajte odvahu!

Myšlienka: Keď chceme nasledovať Krista musíme ísť po tŕňoch, po tej bolestnej ceste, na ktorej by sme sa najradšej otočili a išli ľahším smerom.  Nevzdávajme sa, tak ako don Bosco a buďme vytrvalí na náročnej ceste až do neba spolu s Pannou Máriou.  

3x Zdravas Mária