Mária a návšteva (Lk 1,39-56)

Mária prichádza navštíviť Alžbetu a pomôcť jej v posledných mesiacoch jej tehotenstva. Máme tu kritérium, ktorým môžeme zhodnotiť naše strenutia s Bohom, či je to strenutie s Tým, ktorý nás povolal po mene a zveril nám konkrétne poslanie: či vychádzame zo seba a vydávame sa na cestu, či ideme v ústrety iným, najmä tým, ktorí najviac potrebujú našu pozornosť, a či im slúžime. Láska k blížnemu je vždy kritérium autentickosti našej lásky k Bohu: “…keď sa milujeme navzájom, Boh ostáva v nás a jeho láska k nám je dokonalá.” (1Jn 4,12)

Ľahko podľahneme ilúzii, že sme veriaci. Kontrolkou je koherentnosť medzi tým, v čo veríme a tým, ako žijeme. Ak veríme Bohu, ktorý sa vtelil v lone Panny Márie, je jasné, že iba vtedy, keď ponúkneme svoju bytosť Bohu, stane sa pre iných reálne prítomný. Mária nás návštevou Alžbety učí vydať sa na cestu k iným, ako výsledok nášho predošlého stretnutia s Pánom a aby sme sa aj naďalej mohli s Ním stretať.

Mária obsluhuje Alžbetu v posledných mesiacoch tehotenstva: “Mária zostala pri nej asi tri mesiace, a potom sa vrátila domov.” Tým, že pomáha Alžbete stať sa matkou, stáva sa matkou aj ona sama.

Alžbeta osloví Máriu: “matka môjho Pána.” Avšak “v tých dňoch,” teda krátko po zvestovaní, ešte nie je evidentné Máriino tehotenstvo a ani Alžbeta nie je informovaná o zvestovaní. Alžbeta teda prorokuje a oznamuje Márii, ktorá už začala byť matkou Pána.

Mária pochopila oznámenie anjela ako poslanie, teda že má ísť a poslúžiť jej. Tu máme kritérium autentickosti nášho povolania: byť citlivejší na potreby druhých, vnímať, že sme povolaní milovať ich tak, že im budeme slúžiť.

Povolanie je apoštolské. Povolanie samo o sebe nemá zmysel, vždy je v službe posolstva. Poslanie sa má stať dôvodom vlastného života, aby povolanie malo svoje odôvodnenie. Preto je dôležité, aby sme svojich adresátov vnímali ako druhý pól, okolo ktorého sa točí náš život. Na jednej strane Boh, ktorý nás posiela, a na druhej strane sú adresáti, ku ktorým sme poslaní: “Mária sa vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji.” (Lk 1,39)

Poslanie znamená zjaviť Boha prostredníctvom našej služby. Obsah archy zmluvy, ktorá bola znamením Božej prítomnosti uprostred vyvoleného Božieho ľudu, teraz nachádza plnosť v Máriinom lone. My si často mýlime poslanie so službou niečo robiť. Poslanie spočíva v tom, že prinášame Boha tým, ku ktorým nás on poslal a usilujeme sa, aby sa im stal blízkym, viditeľným a prítomným. Normálnou reakciou našich adresátov je postoj Alžbety: “Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?”

Stať sa blízkymi Bohu tak, že sa staneme blízkymi tým, ktorí sú v núdzi. Blízki iným sa nestávame inštitucionálnym stavom, tým že sme animátori, spolupracovníci, rehoľníci, kňazi, ale tým, že sme milosrdní voči núdznym a že im slúžime. To nám pomáha priblížiť sa k nim a stať sa blízkymi rodinnými príslušníkmi Boha. “Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.”

Oslava Boha ako prejav modlitby je pre poslaného tou najprirodzenejšou vecou. Vie totiž veľmi dobre, že to, čo robí, je prejav Božieho pôsobenia. Vie, že Boh prednostne obľubuje malých a chudobných a že je verný svojim prisľúbeniam. Preto je logické, že Mária, keď sa pozrie na svoj život, zvolá: “Velebí moja duša Pána.”