29. november – 1. deň deviatnika k Panne Márii Nepoškvrnenej
Epizódy v Písme nám tak trochu pripomínajú film, v ktorom má všetko svoj spád. V živote to však nebýva celkom tak. Často ho pretkávajú akési hluché, dlhé chvíle neistoty a čakania. Aj udalosti od zvestovania po narodenie dieťaťa mali svoj pozvoľný rytmus. Keď sa Mária vrátila domov z Ain Karinu, rodičia i ostatní obyvatelia museli čoskoro spozorovať, že čaká dieťa. Samozrejme si všimli aj to, že Jozef z toho nemá radosť. Vlastne bol už rozhodnutý prepustiť Máriu.
Vďaka Božiemu zásahu sa síce všetko usporiadalo, ale obyvatelia si zaiste dobre zapamätali, že s dieťaťom a Máriou to nebolo všetko s kostolným poriadkom. A určite to s orientálnou otvorenosťou neváhali dávať Márii, jej rodine, dokonca i Jozefovi patrične najavo. Veď ak s ňou Jozef bol skôr, ako začali spolu bývať, akoby aj on patril k spodine. Nielen Jozefovo váhanie, ale i Máriino mlčanie a nepriamo i Ježišov rodokmeň naznačujú, že krajania mali problém pochopiť jej tehotenstvo.
Naše uvažovanie podporuje aj evanjelista Matúš. Vo svojom rodokmeni uvádza 4 ženy, ktoré neobvyklým, smelým, dnes by sme povedali, že nie celkom legálnym spôsobom priviedli na svet nového potomka. Tak vlastne akoby aj pokorný Boží Syn pred svetom prijal tvár nelegitímneho dieťaťa. Stal sa solidárnym s mnohými a mnohými deťmi, ktorí nemajú žiaden podiel na chybách svojich rodičov. A Mária je a zostane blízka mnohým slobodným matkám v rôznych ťažkostiach. Určite ani jej nebolo všetko jedno, keď zistila, že Ježiš už od svojho počatia ľudí rozdeľuje, že s ním prichádzajú problémy, že nie je z neho každý nadšený. To, čo je na Márii fascinujúce je jej čakanie na Boha, ktorý hoci situáciu zamotal, po krôčikoch z nej ukazuje východisko. A pre Máriu sa aj vo vzťahu s Jozefom potvrdilo, že Bohu nič nie je nemožné.
Mária, aj tebe, podobne ako mnohým z nás, dieťa prichádzajúce na svet komplikuje život. Si šťastná, že si sa nezľakla klebiet ani odmietania. Vedela si zostať osamotená, aby si nestratila Božiu obľubu, a v mlčaní si pretrpela Jozefovu krízu, strach o budúcnosť dieťaťa i svoju.
3x Zdravas
30. november – 2. deň deviatnika k Panne Márii Nepoškvrnenej
Už počnúc cestou do Betlehema všetko protirečilo tomu, že sa má narodiť Mesiáš. Mária prijíma, že ju Boh neušetril od namáhavej cesty, že jej nezabezpečil dôstojný príbytok na pôrod, možno ani láskavú pomoc najbližších. A to v jednom z najťažších momentov v živote ženy. Najmä v stredoveku bol pôrod neustálym rizikom smrti matky a dieťaťa. Je pravda, že Lukášovo evanjelium nám príchod predstavuje vo veľkej radosti, ale je to skôr radosť z nadchádzajúcej spásy, vyrastajúca na pozadí bolesti a tmy.
Vskutku, Mária bude po celý život odkázaná na to, aby hľadala Božie stopy vo vonkajších okolnostiach. Možno to Pánovi zazlievame aj my, no ak by mala všetko vopred jasné, podobala by sa skôr na nejakého robota, než na osobu schopnú slobodne a zodpovedne vstúpiť do spolupráce s Najvyšším. Je možné aj to, že Mária predpokladala, že súhlasom s porodením Božieho Syna je jej poslanie na konci. Ale nebolo to tak. Dobrodružstvo s Pánom sa rozvinulo práve vtedy, keď si myslela, že svoje áno splnila.
Mária, si blažená, lebo ani v najväčšej núdzi si nerobila poplach. Ukazuješ nám celkom konkrétne, ako málo materiálnych vecí naozaj potrebujeme, a naopak, ako veľmi potrebujeme hľadať hlboký zmysel udalostí. A že aj my môžeme svojimi konkrétnymi postojmi Bohu pomáhať, aby bol medzi nami prítomný.
3x Zdravas
01. december – 3. deň deviatnika k Panne Márii Nepoškvrnenej
Obetovanie dvoch hrdličiek celkom konkrétne dosvedčuje, že s Jozefom patrili k najchudobnejším. Z Lukášových slov o Máriinom očisťovaní či otváraní života matky nevyplýva, že išlo o zázračné porodenie dieťaťa. Akoby sa podľa neho všetko dialo prirodzene.
A Mária ani neprotestuje, že ona očisťovanie od svojej krvi nepotrebuje. Akokoľvek, patrila k tým, ktorí sa vedia zaradiť. Ako jej syn bude zachovávať zákon, tak aj ona. Bola poslušná voči všetkým predpisom, a predsa ju namiesto privilégií čakalo prenasledovanie.
Do jeruzalemského chrámu Lukáš zaradil výrečné svedectvo o stretnutí starého s novým: ľudí jednou nohou v hrobe s novonarodeným dieťaťom. Simeona a Annu, Pánových maličkých, je zbytočné hľadať medzi slávnymi osobami tých čias. No aj keď boli na okraji spoločnosti, žili v srdci dejín spásy. Mečom bolesti, na ktorý Simeon upozornil Máriu, bude predovšetkým neprijatie jej syna ľuďmi, ktorým naruší ich sebecké, úzkoprsé záujmy. A to nielen v Betleheme či Jeruzaleme. Veď čochvíľa bude treba utekať až do Egypta. Ak si pripomenieme slová anjela pri zvestovaní, ktoré sú plné nádeje, radosti a prísľubov o Máriinom synovi, Simeonove slová sa nám môžu zdať presným opakom. Ba môžeme mať dojem, že Pán Máriu oklamal: najprv jej nasľuboval dobré veci, a potom prišli samé ťažkosti. Očakávali by sme, že Boh im obom s Jozefom sociálny status za poslušnosť povýši. No pravdou sa stal opak.
Blažená si, Mária, že si nehľadala privilégiá ani výhody. Dokázala si byť v úzadí, čakať a nereptať proti zákonom ani predpovedaným trápeniam. A hlavne si sa neurazila, že Pán chce sľúbené veľké veci realizovať prostredníctvom utrpenia a námahy.
3x Zdravas
02. december – 4. deň deviatnika k Panne Márii Nepoškvrnenej
Putovanie do Egypta púšťou určite nebola žiadna exkurzia s datľovými palmami, čo sa im cestou skláňali, ani safari s levmi, ktoré im robili ochranku. Chudobná Jahveho sa nepýta, nevyzvedá, ani nesťažuje. Pre záchranu dieťaťa je ochotná podniknúť všetko. Pre nové a sväté potomstvo, v tom najhlbšom slova zmysle vytrpieť všetko.
Útekom sa pocit ohrozenia Jozefa a Márie pre Herodesovu paranoju nestratil. Nielen cestou, ale aj v Egypte sa mohli neustále obávať, že ich jeho vojaci odhalia. Aj keď sa matúšovské rozprávanie o úteku do Egypta nedá potvrdiť z iných zdrojov a keby sa im hoci aj nebolo stalo, je obrazom vnútorných obáv a strachu mnohých, ktorí sa museli pred krutosťou Herodesa či Rimanov neustále ukrývať. Aj v Egypte mohli vzbudzovať v ľuďoch otázky typu: „Prečo prišli? Pred kým utekajú?“ Premýšľavá Mária si iste pripomenula, ako v tejto zemi aj Mojžišova matka Jochabed ukrývala svoje batoľa pred faraónovými posluhovačmi, podobne ako ona pred zákerným Herodesom.
Prenasledovaná rodinka na vlastnej koži spoznala vyhnanstvo a život utečencov. Vskutku, politický utečenec žije v stálom strachu, napätí a bezbrannosti. Nemôže spať dve noci za sebou na tom istom mieste. Nevedno, dokedy bude tulákom, či sa ešte vráti a kam sa vráti. Kto aspoň raz zakúsil ťažkosti, ktoré so sebou prináša život v cudzine, vie, aké je tvrdé nestratiť nádej a dôveru v ľudí, v budúcnosť a v Boha. Mať neochvejnú vieru zďaleka neznamená vedieť, čo bude ďalej, či a ako sa to skončí. Práve naopak. „Odvahu, Mária, ver, stále ver… Až kým novozákonný snár – tvoj manžel Jozef nedostane tretiu výzvu: „Vstaň a vráť sa.“ Veru, podľa evanjelistu Matúša sa i Jozef stáva vynikajúcim učeníkom blahozvesti. Sústavne počúva Pánove slová prostredníctvom Božích poslov. A hneď, ochotne a do bodky ich uskutočňuje.
Mária, si blahoslavená, že si na vlastnej koži poznala život utečencov. Ukazuješ nám, že sa dá byť oddanými Pánovi aj uprostred prenasledovaní, v cudzine a bez domova, bez príbuzných, bez najzákladnejších ľudských istôt. Aj to, ako treba niesť v srdci bolesť iných.
3x Zdravas
03. december – 5. deň deviatnika k Panne Márii Nepoškvrnenej
Mária mohla cítiť kontrast medzi leskom dávnych predpovedí o Ježišovi a drsnosťou prítomnej reality. Štúdium života na galilejskom vidieku z ich čias ukazuje, že v rodinách chudobných roľníkov bývalo nielen niekoľko generácií pospolu, ale i viacero rodín pri sebe. Nútila ich k tomu chudoba, vzájomná závislosť, ako aj deľba práce.
V izolácii by neprežili. Dokonca je pravdepodobné, že Jozef v Nazarete vlastný dom ani nemal a boli odkázaní na prijatie Máriinho príbuzenstva. Preto možno museli do rodiny nadštandardne prispievať. A tak si ich život nemôžeme vykresľovať ako nejakú idylku v trojici. Keď neskôr Ježiš prirovnáva Božie kráľovstvo ku kvasu, bude hovoriť o ceste z troch mier múky! Zrejme bol zvyknutý vidieť prípravu riadneho množstva chleba. A tak radšej Máriu v širšom kruhu, obklopenú deťmi celej rodiny, ako sa stará o chorých či zostarnutých. Ako pripravuje skromné jedlo, ako s ostatnými ženami pestuje v záhrade zeleninu, ako s nimi zbiera olivy a ovocie, ktoré potom rôznym spôsobom uskladňujú, aby bolo na neskôr. A teda ako celé desaťročia má podiel na všetkých starostiach upracovaných roľníkov, zbedačených neúnosnými daňami. Bola to rutina ale robená s láskou.
Život nazaretskej rodiny je pre nás veľkou lekciou o tom, aké sú aj v našom živote dôležité malé veci. Ako je námaha normálnou súčasťou každého ľudského života. Ako sa Božia vôľa najčastejšie skrýva práve v jeho najmenších detailoch. O tom, ako Boh používa bežné, často nedocenené maličkosti a práve tie má záľubu urobiť nesmierne plodnými pre nás samých i pre spásu sveta. Najmä ak sú konané s vernosťou jeho vôli, s láskou.
Mária, od Teba sa môžeme učiť niesť svoju inakosť a byť celkom ticho šťastnými, aj keď nie sme dôležití v očiach mocných tohto sveta, aj keď nemáme žiadne navonok veľké poslanie ani sa o nás nehovorí v médiách. Z príkladu vášho života máme istotu, že i naša každodennosť sa vďaka láske môže stať božskou, lebo aj do nej vstupuje Najvyšší.
3x Zdravas
04. december – 6. deň deviatnika k Panne Márii Nepoškvrnenej
Ježiš mal už dvanásť rokov, čiže podľa zákona bol na prahu dospelosti. Lásku k chrámu Mária zaiste vštepila aj jemu. Keď doň Ježiš putoval, spolu s Nazaretčanmi cestou spievali: „Zaradoval som sa, keď mi povedali: Pôjdeme do domu Pánovho.“
Pre chudobného vidieckeho chlapca musela byť návšteva chrámu ohromujúcim zážitkom. Navonok všetko prebiehalo ako obvykle. Až pri návrate, po celodennej ceste rodičia zbadali, že Ježiš nie je s nimi. Táto skutočnosť by mohla spochybniť Máriinu starostlivosť či Jozefovu zodpovednosť, alebo Ježišovu podriadenosť. No nedorozumenia medzi blízkymi v rodine sú bežné a nikdy nie čieno-biele. To, že sa Ježiš stratil, bol napohľad Máriin a Jozefov neúspech, ale po ľudskej stránke by sme im mohli gratulovať, že synovi poskytli nadštandardnú dôveru a slobodu, ktorú dovtedy asi nezneužil. Až kým do nazaretskej rodiny citeľne nevstúpil Otec. Jeho zásah pozýval na novú etapu dozrievania nielen Ježiša, ale aj Máriu s Jozefom.
Tri dni trápenia, temnoty, ako predobraz času od jeho smrti po zmŕtvychvstanie. Keď ho v chrámovej tlačenici konečne našli v pozícii učeníka, bola Mária po obrovskom psychickom vypätí a fyzickej námahe, a predsa nestratila hlavu. Ako dobrá vychovávateľka vedela, že najprv sa ho musí spýtať, prečo to urobil. Až potom synovi vecne poukázala na dôsledky jeho konania, pričom seba dala skromne na druhé miesto a svojho tichého manžela na prvé. Aj ona potrebovala prerásť svoj materinský inštinkt, ktorý obyčajné matky nikdy celkom neovládnu. Spoznávať, že sa Ježiša nesmie zmocňovať, aby si ho udržala, a to ani nevedome, v najskrytejších hlbinách srdca. On má byť dokonale slobodný. Nazaret nielen bol, ale i naďalej mal zostať školou slobody.
Blahoslavená si, Mária, lebo si vedela prijať aj svoj výchovný „neúspech“. Dokázala si spájať, čo bolo jasné, s nejasným či protirečivým, byť pozorná na udalosti, nosiť ich v srdci a uvažovať o nich. Vedela si prijať a pretrpieť napätie vo vzťahu so synom, aj to, že možno ešte porastie. Kiež aj my vieme nosiť v srdci to, čo nevieme hneď pochopiť.
3x Zdravas
05. december – 7. deň deviatnika k Panne Márii Nepoškvrnenej
Evanjelista Ján nás vedie do mystických hĺbok nielen v poznávaní Ježiša, ale i jeho matky. Na začiatku Ježišovho verejného účinkovania opisuje ich účasť na svadbe v Káne. Ježiš a Mária sú v evanjeliu priblížení ako tí, ktorí sa tešia z našej radosti, ktorí ľudskú radosť netíšia, ale ju zväčšujú. Hojné jedlo a pitie, spev i tanec, to všetko malo na svadbe trvať sedem dní bez prestávky. Pravda, okrem chudobných, ktorí na to nemali.
Na svadbu išla aj Mária, hoci po našom by sa ako vdova mohla vyhovoriť. No nedala sa príliš strhnúť radosťou z Ježišovej blízkosti ani z počtu učeníkov, ktorí sa okolo neho zhromaždili. Vnímala celkovú situáciu a všetkých, a preto včas zbadala, že svadobčanom začína chýbať víno. Neostala však len pritom. Súčasne cítila voči mladomanželom, ktorým hrozilo verejné zahanbenie, súcit – celkom prirodzene sa vedela vžiť do ich situácie.
No Mária ide ešte ďalej. Nielen vidí, spolucíti, ale i koná. Premyslene, taktne, z úzadia. Povie, čo treba, Ježišovi i obsluhujúcim, ktorých sila jej pohľadu presvedčí. Snaží sa uchrániť nielen mladých pred pokazením ich najkrajšieho dňa, ale aj starejšieho od starostí. Robí to tak, aby si nikto nevšimol, že niečo mohlo celú slávnosť naštrbiť, a všetci sa mohli vrátiť domov spokojní. Jej nezištná skrytosť je znakom veľkej zrelosti. Doteraz sme Máriu vnímali skôr ako ženu málovravnú, premýšľavú. No Mária v Káne je všetkým iným, len nie nejakou ustráchanou, pasívnou ženou. Smelo predstúpi pred Ježiša. Nielen hovorí, ale aj koná, iniciuje, ale v konečnom dôsledku aj prorokuje, čo sa stane, a zároveň vedie, sprevádza. V evanjeliu sú to však Máriine posledné slová, jej testament.
Mária, aj my sa môžeme od teba učiť vnímať potreby tých, s ktorými žijeme. Ukazuješ nám, ako i v nás môže súcit a milosrdenstvo v konkrétnych situáciách voči blížnym rozochvieť novú strunu radosti a šťastia, ktorú nám nikto a nič nebude môcť vziať. Ako veľmi chýba tomuto nášmu svetu súcit, aký si mala Ty!
3x Zdravas
06. december – 8. deň deviatnika k Panne Márii Nepoškvrnenej
Evanjelista Ján dosvedčuje, že v najťažších momentoch Ježišovho života bola Mária v jeho blízkosti. Ak by ju o napätej situácii okolo Ježiša neinformovali ženy, ktoré ho nasledovali, mohla aj vycítiť, že prišiel čas, keď mu treba byť nablízku. Akokoľvek, aj tentokrát poslúchla vnútorné volanie a išla sláviť Paschu do Jeruzalema. S ním.
Pre Máriu zrejme nebolo najťažšie prijať, že jej syn je Mesiáš, ktorý zachráni ľudstvo. No určite jej bolo veľmi ťažké prijímať, akým je Mesiášom. Hlavne to, ako bol nepochopený, ako musí trpieť a má byť krvavo umučený.
Ak nechcela prestať veriť, musela sa – ako Ježiš – zadívať na Otca a spolu so synom opakovať svoje prvé áno z Nazareta: „Otče, do tvojich rúk…“ Podľa Jána, Máriu stretávame priamo pod krížom, kde v tichu stála predlhé tri hodiny jeho zomierania. Ako tá, ktorá sa naučila trpieť až do špiku kostí. Ona tam iba bola, pri všetkom, od začiatku. A stála. Keď niekto pred našimi očami umiera, túžime, aby mu už bolo dobre a zároveň, aby neodišiel. Čím je väčšia vzájomná láska, tým je ten kontrast silnejší: bolesť zväčšuje lásku a láska bolesť. Prišla aj jej hodina. Vedela, že ju pod krížom potrebuje. Jeho doráňaná ľudskosť z jej prítomnosti pociťovala nenahraditeľnú útechu. Veď ju na túto chvíľu pripravoval. Od začiatku.
Mária sa v ťažkej chvíli neskryla ako vtedy Adam s Evou. Je tu. Otec potreboval, aby ako nová Eva zostala stáť pod stromom života a vo svojom srdci v mene celého ľudstva živila prijatie vykúpenia: „Áno Otče, tento svet potrebuje krv tvojho Syna. Nebude vyliata nadarmo.“
Žasnem nad tebou, Mária. Počas celého života si zotrvala ticho v úzadí, a keď prišla hodina poníženia, mlčky vstupuješ dopredu, aby si vznešene prestála kompletnú frustráciu ženy – matky ako nejaká kráľovná. A znášaš všetkých okolo, ktorí nechápu… Potrebujem ťa, Mária, aj s tvojím utrpením, ako Matku bolestnú, aby sme ani my pred Ježišovým krížom neušli.
3x Zdravas
07. december – 9. deň deviatnika k Panne Márii Nepoškvrnenej
Bežne vnímame Máriu ako inú od nás, ako dokonalú, bezchybnú, svätú, atď. No v podstate sa odlišuje od nás len mimoriadnym, fyzickým materstvom Božieho Syna. Oveľa viac s ňou máme spoločného. Jej ľudskosť je našou ľudskosťou. Jej podstata je našou podstatou. Videli sme, že bola chudobná, jednoduchá, podozrievavá, prenasledovaná, upracovaná, nepochopená, neprijatá… Bola pannou, nevestou, matkou i vdovou, staršou ženou. Aj zasvätenou. A prežila smrť svojho jednorodeného syna. Strašnú smrť! Dokonca si „deti“ adoptovala.
Táto skromná bytosť ostala v prvom rade sama sebou až do konca. Skôr ako sa stala našou Paňou, bola v prvom rade paňou sama nad sebou. Ktosi múdry povedal: čím je žena svätejšia, tým je viac ženou.
Iná cesta ako Máriina nie je ani pre nás. Prijímať Boha ako ona, našťastie, môžeme i dnes. Dávať mu svoje áno na naše životné okolnosti ako ona na svoje. Aby aj naším najmenším áno Bohu i v nás a cez nás uskutočňovala Božia spása. Mária nie je len na sviatky. Jej blízkosť je na tie najvšednejšie dni. Nie je krásnou sochou ani nádherným obrazom. Je živou osobou, ktorej sa môžu dávať kvety. Je živo prítomná v našom živote. Ona, podobne ako mnohí svätí, najmä ona nám ohlasuje Ježišovo evanjelium svojím pozemským životom, čiže učí nás to, čo poznáme, aj zachovávať, aby sme boli oslávení s ňou. Preto je blízka všetkým, ktorý často ničí dôstojnosť človeka. Máme a môžeme ju teda nasledovať v jej normálnom pozemskom živote. Byť Máriiným deťmi nás zaväzuje stávať sa takými, akým je Máriin syn Ježiš z Nazareta.
Veď základnou ľudskou čnosťou ktorou sa meria opravdivosť našej viery, nádeje a lásky, je starostlivosť o iných. A v nej môžeme nasledovať Máriu všetci.
Mária, naša Matka a ozajstná sestra, choď a vydaj sa na cestu… Nanovo navštív naše rodiny, farnosti, komunity, naše školy i nemocnice, nájdi nás v našom zamestnaní. Zober naše srdcia! A zostaň s nami, aby sme napredovali s tebou a ako ty. Amen.
3x Zdravas
