Partia ôsmich chlapov sa pod vedením saleziána Jura Kovaľa vybrala na hrebeňovku Nízkych Tatier. Chlapi prešli 43.7 kilometra za 4 dni, vystúpali 2373 výškových metrov a klesli 2831 metrov. Ich trasa viedla z Trangošky do Pohorelej.

Úvodný nástup na hrebeň bol podozrivo rýchly a nenáročný. Jedinou obavou bolo počasie, tmavé oblaky a vietor, ktorý sa zosilňoval. Hrebeňovka sa začala až o 17:45 výstupom na chatu M. R. Štefánika. Chlapi, skúsení turisti, to zvládli za hodinu a pol a 19:15 už vchádzali do chaty. Tu ich čakalo čapované pivo a guľáš. Podľa priorít však začali svätou omšou. Jednou z najlepších vecí na horách je vytváranie reálnych vzťahov, prežívanie naozajstných zážitkov. Žiadny internet, žiadne ponocovanie, nuda. Dlhé rozhovory, obdivovanie krás prírody alebo spev s gitarou.

Večierka na hrebeňovke bola pred desiatou. V izbe bolo síce útulne a pohodlne, ale také teplo, že nikto nemohol spať. Teda až na jedného člena výpravy, ktorý si takéto teploty užíva a tým bol sám velebný otec Juraj. Budík o pol siedmej, slnko a inverzia v dolinách. Sen každého turistu. Praženica na raňajky, potom káva a o ôsmej už na hrebeni. Počas druhého dňa mali chlapi najkrajšie počasie aj výhľady. Vysoké Tatry ako na dlani z viacerých strán. Pred jedenástou už boli na horskom prechode Čertovica, kde nemohli odolať čapovanej Plzni. Nepriaznivá predpoveď počasia hnala turistov ku najbližšej útulni. Na miesto dorazili už pred druhou hodinou poobede. Útulňa sa volá Ramža. Tu stretli jedného známeho, veľa českých turistov, jednu rodinu, ktorá šla až zo Slovenského Raja a dvoch austrálčanov. Program bol jednoduchý: svätá omša, opekačka a spánok. Budíček o šiestej a najnáročnejší deň hrebeňovky mohol začať. Pár minút pred deviatou dorazili chlapi na Havraniu Poľanu (1400m). Okolo desiatej prechádzali veľmi pekným úsekom hrebeňa a čakal ich zostup do Sedla Priehyba. Po obidvoch stranách chodníka bola iba kosodrevina alebo čučoriedky a v diaľke pekné výhľady. Čo by to však bola za hrebeňovka, keby turisti nepoužili aj pršiplášte. Cestou zo Sedla Priehyba na Vápenicu prišla búrka. Blesky bili našťastie v diaľke. Vedúci partie šiel ako prvý a rezignovanie skákal do stredu najväčších kaluží. Za polhodinu boli všetci kompletne premočení. Pred treťou chlapi dorazili do najlepšej útulne, do Andrejcovej. Tu majú čapované pivo Huncút a teplú polievku. Spoločnosť turistom tu robia aj mačky, je tu možnosť sa schladiť v malom jazierku. Sobotný večerný program bol obohatený o kultúrno-hudobnú vložku. Na chate sa nachádzalo osem chlapov zo Salezka, tri češky, jedna česká rodina čítajúca 4 kusy, jeden slovenský pár, jedna slovenská trojica, jeden nemec a chatár s chatárkou. Toto osadenstvo vytvorilo večer perfektnú atmosféru. Novšej a naladenej gitary sa chopil Rado a na nenaladiteľnej gitare ho doprevádzal Ľuboš. Do desiatej, kedy bola večierka sa toho stihlo zaspievať až až. Nabúduci rok však treba zobrať aj spevník.

Posledné ráno prinieslo raňajky do postele. Praženica vo veľkej panvici, osem vidličiek, zelenina a chlieb a jedenie rovno na matracoch v podkroví. Čo viac si priať? Už len dobré počasie chýbalo chlapom ku šťastiu. Rozhodovanie však nebolo problémom. Aj tí skúsenejší povedali, že aspoň bude dôvod sa vrátiť späť a zdolať Kráľovu Hoľu. Rozhodnutie zísť rovno dolu do Pohorelej sa ukázalo ako najvýhodnejšie. Za dve hodiny boli chlapi v dedine. Nedeľná omša na autobusovej zastávke a zostávala už iba nekonečná cesta domov.