Ako si bola so saleziánskym dielom prepojená v minulosti (animátorka, vyrastala si tu, niečo iné)?

Do strediska, postaveného hneď za mojím domom, som sa dostala, keď som bola na ZŠ, cez ihrisko. Neskôr som začala chodiť aj do kostola, na stretká a rôzne strediskové aj medzistrediskové akcie. Veľmi ma v mojich saleziánskych začiatkoch ovplyvnil BOSS (Biblická olympiáda saleziánskych svätcov, neskôr saleziánskych stredísk), kde som, samozrejme, okrem duchovného rozvoja získala mnoho veľmi dobrých priateľov a začala vnímať saleziánske dielo komplexnejšie. V 15-tich rokoch som prijala sviatosť krstu, 1. sväté prijímanie a o pol roka neskôr sviatosť birmovania. To už bolo stredisko mojím druhým domovom. Alebo aj prvým. Trávila som tam celé dni – spolu s Dodom Döménym a Endži sme založili a rozbehli našu knižnicu (zaregistrovali a označili sme vyše 8 000 kníh), viedla som stretká, krúžok, pomáhala som snáď na všetkých akciách, aj chalanských,  premietala som v kostole piesne cez meotár, čo mi pomohlo lepšie vnímať časti omše, zúčastňovala som sa táborov, školy pre animátorov aj mediálnej školy, zapojila som sa do misijného dobrovoľníctva VIDES a na rôzne stretká som sama chodila. Úprimne, nechápem, ako som to vtedy všetko popri škole stíhala.

Kde teraz žiješ, čo robíš, kde pracuješ, čomu sa venuješ v práci aj mimo nej? Tvoj stav – slobodná, vydatá?

Momentálne žijem tretí rok v Bratislave, kde pracujem v Cirkevnej materskej škole Márie Mazzarellovej. Mojím adoptívnym strediskom sa stáva Mamateyka, kde chodím na stretká a omše (ale nie je to moje stredisko, môj domov je bystrické Salezko). Vo svojom voľnom čase sa venujem koordinácii dobrovoľníkov vo VIDES-e, ktorý sa za tie roky rozrástol, pomáham pri celoročnej formácii dobrovoľníkov a momentálne programovo aj logisticky zastrešujem celú ukrajinskú misiu (5 táborov pre deti + formačné stretká pre mladých). Inak spravujem škôlkarský web (dielo mňa a môjho brata), rada športujem, tancujem, hrám spoločenské hry, venujem sa fotkám a grafickým činnostiam, stretávam sa s ľuďmi. Vždy je čo robiť a kam ísť. Mám sa dobre.

Ako don Bosco ovplyvnil tvoj život?

Myslím, že ma nakazil radosťou. Takou, akú chcel od svojich chlapcov. Vďaka jeho dielu som mala skvelé detstvo a mladosť, mohla som sa mnohému priučiť, v mnohom sa rozvíjať. Oficiálne som sa stala Božím dieťaťom. A všetko to trvá dodnes. Milujem saleziánsku rodinu!

Ako žiješ donov Boscov odkaz, saleziánsku charizmu teraz? Tam kde si, čo teraz robíš?

Saleziánska charizma je prítomná v mojom pracovnom prostredí, v mojom každodennom živote. Hovorievam, že naša škôlka je ako také stredisko. S tým rozdielom, že tam nie je 70 animátorov, ale sedem. A to, že saleziánsky štýl výchovy má zmysel a konkrétne výsledky, je fakt. Presvedčila som sa o tom aj nedávno, v tábore ukrajinských saleziánov, kam s VIDES-om bežne nechodievame. Šlo o jedného desaťročného chlapca, ktorý sa nezapájal do aktivít, neposlúchal animátorov, jednoducho by sa dal označiť ako „problémový“. Raz som z diaľky videla, ako odchádza preč od skupiny a nikto to nerieši. Nemohla som nechať dieťa ujsť, tak som sa za ním vybrala. Keď si ma všimol, utekal. Už presne neviem, čo som mu povedala a ktorými otázkami som ho zastavila, ale dali sme sa do reči. Rozprával mi aj o neľahkej situácii doma. V tom sa Ukrajinci spamätali a začali zháňať roztratené deti. Kričali po nich, ťahali ich späť. Jeden animátor prišiel aj k nám a volal ho. Snáď nikomu nemusím hovoriť o tom, ako chlapci potrebujú starších chlapcov a čo pre nich ich prítomnosť a pozornosť znamená. No tento „problémový“ ho poslal do paže: „Nikam nejdem, rozprávame sa.“ Skoro som odpadla. Ale povedala som, že je to v poriadku a že prídeme o chvíľu. Potom nás nechal a my sme pokračovali v rozhovore. Vnímala som, ako sa chlapec otvoril, ako potreboval byť vypočutý, mať úprimnú pozornosť. Neskôr sme sa vrátili k ostatným. Počas dvoch týždňov som s ním zažila ďalšie situácie, kde som prevetrala saleziánsky štýl. Ani nevedel ako, namotala som ho na činnosť, akú som si vopred zaumienila tak, aby to vnímal ako svoju túžbu, keď sa bezprízorne potuloval popri ceste. Keď opäť nechcel poslúchnuť animátorov a zapojiť sa do skupinovej činnosti, priviedla som ho, a pod. Rozdiel bol v tom, že som po ňom nekričala, ale stala som sa jeho priateľkou, ktorá ho mala rada a zaujímala sa o neho. Keď skončil tábor a skoro všetky deti už boli doma, tento naoko drsný a neohrozený problémový chalan ma všade hľadal a veľmi plakal. Priviedli ho ku mne, do saleziánskej kuchyne. Veľmi silno ma objal a daroval mi náramok, ruženec, ktorý pre mňa vyrobil. Ja som mu darovala ten svoj a po chvíli sme sa rozlúčili. O polroka neskôr ma oslovil jeho brat, ktorého som nepoznala. Vraj o mne veľa počul, že jeho brat o mne doma hovoril. Poďakoval mi, že som sa mu venovala. Nebolo to s tým chlapcom ľahké, ale úplne sa potvrdilo, že nie bitkou a krikom, ale láskou si deti získame za priateľov. Pre mňa to bola veľmi silná skúsenosť.

Aká je tvoja obľúbená myšlienka don Bosca?

Musia byť aspoň dve:

„Nohami kráčajte po zemi, ale srdcom buďte v nebi. Či som blízko alebo ďaleko, stále myslím na vás. Mám len jedinú túžbu a to vidieť vás šťastných tu i vo večnosti.“