Ešte stále si pamätám na deň, keď nám katechéta v druhom ročníku rozdával sväté obrázky.
Všetci sme dostali rôzne obrázky, takže ako by ste mohli čakať od sedem či osemročných detí, hneď sa začalo obchodovať. Úroveň hluku v triede sa rýchlo zvýšila, keď moji spolužiaci našli svätých, ktorých meno nosili. Starostlivo som prešla hŕbu obrázkov, ale bola som si istá, že tam Laura nebude. Nikdy som o takej nepočula. Bola som prekvapená a nadšená, keď mi kamarát dal takýto obrázok na lavicu.
Blahoslavená Laura Vicuna. Životopis na zadnej strane obrázka mi nič nehovoril, ale aj tak som ju mala rada. To viem s istotou, lebo som zabudla všetko o Laurinom živote, len čo som to dočítala. Tento obrázok bol však pre mňa vzácny – podobne ako myšlienka, že niekto v nebi nosí moje meno – a mala som ho po zvyšok roka.
Až pred pár rokmi som pozornejšie preskúmala jej životný príbeh. Hoci Laura je mladá svätica, je veľkým svedkom odvahy, ktorá pochádza z viery v Krista.

Moje celé ja
Laura sa narodila v Chile 5. apríla 1891 len tri mesiace po vypuknutí občianskej vojny. Rodičia sa obávali o bezpečnosť – ich príbuzný bol dôležitou postavou v konflikte – a odišli z Chile do pokojnejšieho domova v Andách. Druhá dcéra sa narodila už tam, ale pán Vicuna zomrel do troch rokov po presťahovaní.
Laurina matka Mercedes žialila a bola bez príjmu. Vzala svoje dcéry do pohraničného mesta v Argentíne, kde dúfala, že nájde prácu ako kuchárka alebo slúžka. Tam sa stretla s Manuelom Morom, majiteľom ranča, ktorý veľmi pil a bol panovačný. Súhlasil, že prijme túto malú rodinku, ak s ním Mercedes bude žiť. Súhlasila. Takéto spôsoby neboli v tejto oblasti nezvyčajné. Ako vdova na nízkom stupni spoločenského rebríčka nemala veľa iných možností, ako uživiť svoje deti.
Keď mala Laura osem rokov, Mercedes presvedčila Moru, aby zaplatil dcéram internátnu školu, ktorú viedli saleziánske sestry. Tam Laura nadobudla hlbokú lásku k Ježišovi v Najsvätejšej sviatosti – v „Ježišovom domčeku“, ako nazývala svätostánok. O dva roky neskôr, keď išla na prvé sväté prijímanie, sa vo svojom denníku zdôverila: „Ó, môj Bože, chcem ťa milovať a slúžiť ti po celý svoj život. Dávam ti svoju dušu, srdce, celé ja.“
Laura obdivovala saleziánske sestry, ktoré sa starali o jej intelektuálny a duchovný rozvoj. Chcela byť ako jedna z nich. Požiadala biskupa o dovolenie zložiť sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti, ale on ju vysmial. Povedal, že je príliš mladá – a naozaj, na jedenásťročné dievča to bola nezvyčajná požiadavka. Laurin spovedník však videl, že jej túžba je zrelá a trvalá. Pochopil, že správne rozlíšila svoje povolanie, a dovolil jej zložiť sľuby súkromne, kým nebude dosť stará na to, aby vstúpila do saleziánskeho spoločenstva.

Niet väčšej lásky
Laura okrem radosti z duchovného rastu prežívala počas návštev doma skutočné problémy. To, čo sa v škole naučila o kráse sviatosti manželstva, jej otvorilo oči, aby pochopila pravdu o vzťahu Mercedes a Moru. Hoci Laura bola mladá, znepokojovalo ju, že ich životný štýl je proti Božiemu plánu. A aby to bolo ešte horšie, Mora bol alkoholik a keď bol opitý, často ubližoval druhým. Keď Laura dozrela do puberty, začal ju sexuálne obťažovať.
Laura urobila všetko, čo mohla, aby sa vyhýbala Morovi a odmietala jeho vyhrážky. Bola odhodlaná chrániť si čistotu a často sa modlila o silu a odvahu. Hoci sa Laura bála sama o seba, bála sa aj o matku. Pred svätostánkom v škole sa modlila: „Ježišu, chcem, aby ťa mamka lepšie poznala a bola šťastná.“
Lauru veľmi oslovili Ježišove slová: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15, 3). Možno toto ju motivovalo, aby počas Veľkonočného obdobia v roku 1902 urobila rozhodnutie. Už niekoľko rokov videla, v akom úbohom stave je jej matka. Laura sa o ňu veľmi bála a bola presvedčená, že tu pomôže len najvyššia obeta: Poprosila Ježiša, aby prijal jej mladý život ako obetu za spásu matky. Samozrejme, o tejto prosbe matke Mercedes nepovedala nič.

Môžem mať túto radosť?
Keď bola Laura v škole v zime roku 1903, ochorela. Vrátila sa domov, aby sa o ňu starala matka, ale jej stav sa nezlepšoval. Keď Mercedes videla, že zdravotný stav Laury sa zhoršuje a Morove žiadostivé návrhy sa množili, mala taký strach, že vzala svoje dcéry a odsťahovala sa do malého bytu. Možno si myslela, že nová situácia zlepší Laurino zdravie alebo Morovo správanie.
Nanešťastie, oboje sa zhoršovalo. Mora jedného dňa navštívil rodinu a povedal im, že ostane na noc. Laura sa bála a povedala, že odíde, ak on ostane. Potom utiekla z domu so všetkou silou, ktorá jej ešte ostala. Mora šiel za ňou a na ulici ju chytil. Zúril a veľmi ju zbil. Bičoval ju a kopal do nej, pokým nezasiahli susedia.
Laura ešte vydržala asi týždeň, ale vedela, že je to koniec. Jej spovedník ju vyspovedal a dal jej posledné pomazanie. Keď bolo dievča samo s matkou, odhalila jej tajomstvo: „Mami, obetujem za teba svoj život. Požiadala som o to Pána. Skôr, než zomriem, môžem mať tú radosť, že ťa uvidím, ako konáš pokánie?“ Mercedes plakala. Toto nečakané odhalenie a hlboká láska dcéry k nej ju prekvapila. Sľúbila, že bude konať pokánie. A ešte v tom istom týždni prijala sviatosť pokánia.
Hoci nevieme veľa o ďalšom Mercedesinom živote, zdá sa, že sa v plnej miere a natrvalo obrátila a oslobodila sa od Moru a žila dôstojne. Vďaka svojej dcére Mercedes zakúsila Kristovu lásku a našla odvahu začať odznova.

Dôležitá patrónka
Laura Vicuna zomrela 22. januára 1904 len pár mesiacov pred 13. narodeninami. Pápež Ján Pavol II. ju 3. septembra 1988 blahorečil a jej život nazval „básňou o čistote, obeti a dcérskej láske.“
Je to „báseň“, vďaka ktorej je Laura dôležitou a nádejeplnou patrónkou pre ženy, ktoré boli sexuálne zneužívané. A je ich veľa. Odhaduje sa, že asi jedna zo štyroch žien zažila vo svojom živote domáce násilie.
Laurin príklad je silný, pretože hoci bola vo svojej spoločnosti zraniteľná a bezmocná, našla spôsob, ako sa povzniesť nad svoju situáciu. Vďaka modlitbe bola blízko pri Pánovi a našla odvahu i prostriedky, ako sa brániť. Laura nebola pasívna ani zbabelá, ale postavila sa voči svojmu útočníkovi. Nasledovala Kristov príklad a rozhodla sa obetovať svoj život, aby Mercedes mohla uniknúť zo strašnej situácie v rodine a nájsť pravú slobodu. Laura nám ukazuje, že dvere k uzdraveniu možno často nájsť správnym pohľadom, hoci okolnosti sú proti.

Pani víťazstva
Už predtým, ako nám katechéta rozdal tie sväté obrázky, zistila som, že moje meno Laura znamená „korunovaná vencom“ alebo „pani víťazstva“. Na základnej škole som si myslela, že si túto prezývku niekedy zaslúžim – keď som vyhrala spor alebo som dostala najvyššiu známku v triede. Ale Laura Vicuna nám ukazuje, čo toto meno môže znamenať vo svetle víťazstva, ktoré nám prináša Kristov pokoj.
Víťazstvo? Niektorí ľudia si vypočujú Laurin príbeh a vidia len podriadenosť: podriadenosť zneužívaniu, chorobe, smrti. Ale keď sa pozrieme bližšie, Laurina tichá vytrvalosť odhaľuje hrdinskú odvahu. Laura hľadala Boha, aj keď sa jej posmievali; usilovala sa o čistotu, hoci ju chceli fyzicky zneužiť; hľadala lásku až na smrť. V spojení s Ježišom, ktorý jej dal odvahu, jej utrpenie – nezmyselné a strašné – malo veľkú vykupiteľskú hodnotu.
Náš svet je plný bolesti a stačí, keď sa pozrieme do svojho vlastného života, aby sme ju videli. Ježiš čaká, že mu svoje utrpenie zložíme k nohám – aby sme ho obetovali pre svoje dobro a pre dobro iných. Laura Vicuna to urobila pokorne a odvážne. Teraz sa raduje v nebi spolu s ním. Naozaj je to Pani víťazstva!

svedectvo Laury Mitchelovej, prevzaté z www.smn.sk