Na začiatku malo byť desať mužov. V deň odchodu nás už bolo iba sedem. Charakter tejto hrebeňovky bol dopredu jasný. Ide sa do divočiny. Na hrebeni žiadna horská chata, žiadny bufet. Zješ len to, čo si vynesieš. Bola to výzva! 🙂

Zo Sásovej sme sa vybrali za dobrodružstvom na samý kraj Slovenska, až tam, kde sa stretáva slovenská hranica s ukrajinskou a poľskou. Svoje putovanie v Novej Sedlici, najvýchodnejšej obci Slovenska, sme započali po absolvovaní poldňovej cesty z Bystrice s megarýchlou 10 minútovou zastávkou v Prešove na káve u mojich rodičov.

Výstup na Kremenec – trojhraničný bod – bol náročný, ako to už býva. Aj my sme museli vyšliapať tých 800 výškových metrov. Pri tomto prvom výstupe sa jednému členovi našej výpravy odtrhol z 20-kilového ruksaku ramenný popruh. Ihly a pevnej nite nebolo a tak som len rozmýšľal, ako sa s týmto „už len jednopopruhovým vrecom zarezávajúcim sa do pleca“ budú dať zvládnuť ďalšie dva dni šliapania. Hrdina „D“ to však dal. A až do cieľa, a to ešte s pokojom Angličana, ozaj bez jedinej nadávky. 🙂

Na Kremenci sme si trochu oddýchli, odslúžili sme si svätú omšu dva metre za ukrajinskou hranicou a vybrali sme sa ďalej. S rastúcou tmou sme došli do cieľa. Čakala nás chladná noc. Preto sme si popri stavaní stanov zabezpečili aj dostatok dreva a s ním udržiavali ohník. Ten nás spolu s „tekutými svetríkmi“ výborne rozohrial a tak sa dala zvládnuť aj táto nočná studená nádielka. V noci vyrušovali už len odmŕzajúce prsty v spacáku a sem-tam nejaký plch, ktorý si razil cestu neraz aj cez tvár jedného z nocľažníkov.

Na druhý deň nás čakalo už samotné putovanie po hrebeni. Minuli sme postupne Riabu Skalu s najkrajším výhľadom, Ďurkovec s ešte krajším názvom, či Okruhliak, Volovec a kde-tu nejakého poľského turistu. Horlivo sme hľadali každú jednu studničku s vodou zakreslenú v mape. Našťastie sme si ešte ráno zobrali dostatočné zásoby vody, lebo studničky po ceste ponúkali už len veľmi kalnú tekutinu. Prestávky pri studničkách spríjemňovali lúky, ktoré nás pozývali k bohatej pastve na čučoriedkach. Tých bolo neúrekom počas celej cesty a výrazne naťahovali čas nášho putovania. Potom ešte krátka zastávka v lese, kde sa povyťahovali plynové variče, uvarili sa wifonky, skonzumovala časť záťaže na našich pleciach a pokračovalo sa do miesta ďalšieho nocľahu.

Tam si naši dvaja členovia výpravy asi podľa nejakej skautskej príručky natiahli celtu pre prípad dažďa. Zanedbali však naštudovanie dobrého pripevňovania špagátom, lebo strieška sa im v noci trochu zošuchla. Ale aj tak ostali po celú noc chránení! K tomu ešte dva stany a znova variče, návšteva studničky a začal sa ďalší krásny táborový večer s rozprávaním zážitkov, ktoré už žiaľ nemožno podať ďalej.

Na tretí deň nášho putovania nás už výrazne motivoval cieľ. Bola to dedinka Runina. Tá má jedinú krčmu s lacným a po hrebeňovke vždy veľmi chutným pivom, ktoré vám načapuje sám starosta. Ochotný miestny obyvateľ nám pomohol aj s taxíkom. Našich dvoch šoférov odviezol naspäť do Novej Sedlice, kde nás čakali naše autá. Po príjemnom hodinovom čakaní v tej dedinskej krčmičke sme sa veľmi spokojní naložili do áut a tešili sa na poslednú zastávku. Dali sme si výdatný obedík v reštaurácii priamo na námestí v Humennom.

Dookola sme sa vracali k pekným momentom našej púte a boli sme spokojní, že sme si vybrali práve túto málo navštevovanú lokalitu, jediný Slovenský prales, bohatstvo zapísané do Unesca. Od Banskej Bystrice je vzdialené vyše 300 km, „pánu Bohu za chrbtom“, ale predsa je tak vzácne a netradičné.

–  Juraj Kovaľ