DEVIATNIK K DONOVI BOSCOVI

Raz gazda videl na sene kľačať Janka, ako sa modlí modlitbu Anjel Pána, ako ho to naučila mama. Doma sa túto modlitbu modlievali ráno, napoludnie i večer. Starec napoly vážne, napoly žartom zamrmlal: „To je výborné! My gazdovia sa od rána do večera na poli zodierame, že ani nevládzeme, a paholok sa tu pokojne modlí. Janko sa usmial a tiež polovážne i položartovne povedal: – Keď treba pacovať, dobre viete, že sa práci nevyhýbam. Ale moja matka ma učila, že keď sa človek modlí z dvoch zrniek vyrastú štyri klasy, a keď sa nemodlí, že zo štyroch zrniek vyrastú iba dva klasy. Bolo by lepšie , keby ste sa trochu pomodlili aj vy.

Okolo statku, v poli a vo vinici bol Janko veľmi usilovný. A keď aj prichádzal z poľa veľmi unavený, nezabudol si kľaknúť k posteli a pomodliť sa večernú modlitbu. Tak ho často našli kľačať a modliť sa aj ráno, keď poopatroval dobytok. Domácim sa to páčilo a požiadali chlapca, aby sa predmodlieval pri spoločných domácich pobožnostiach, ktoré denne mávali pred obrazom  Panny Márie. Každú sobotu poprosil Janko domácich, aby v nedeľu mohol ísť na raňajšiu svätú omšu. Gazdinej to vŕtalo v hlave, prečo vždy práve raňajšiu. Istú nedeľu ho špehovala. Janko čoskoro prišiel pristúpil k svätej spovedi a pri svätej omši aj prijímal. Od tej doby už nemusel viac prosiť.  V zime, v daždi ho stála cesta do kostola vzdialeného až hodinu, dosť obety, ale láska k Bohu a k Sviatosti Oltárnej premohla u neho všetko.

Aj keď bol paholkom, nezriekol sa svojich snov a svojich túžob po kňazstve, Každú voľnú chvíľu bol pri latinskej gramatike. Jednou rukou poháňal voly a druhou držal pred sebou gramatiku alebo inú knihu. Gazda sa tomu čudoval a pýtal sa prečo to robí: „Musím byť kňazom – povedal odhodlane. – Ty chceš byť kňazom? – To stojí veľa peňazí. Kde by si ich nabral? – Neviem, kde ich vezmem, ale som presvedčený, že kňazom budem.

Aj keď sa život don Bosca zdanlivo skladal z tisícerých vonkajších činností, v skutočnosti iba Boh bol jeho jediným a najvyšším stredobodom. Je pravdou, čo napísal Pavol Albera: „Ak je stála práca až do smrti prvým článkom saleziánskeho kódexu, ktorý on /don Bosco/ napísal viac príkladom ako perom, vrhnúť sa do Božieho náručia a nikdy sa z neho nevzdialiť, bolo jeho najdokonalejším činom.“