DEVIATNIK K DONOVI BOSCOVI

Večer 16. augusta sa v maličkej osade Becchi narodil Ján Bosco. Mama mu hovorila Giuanín. Je to dôverné pomenovanie známe v celom Piemonte. Otec František a mama Margita Occhienová boli roľníci. Na chlieb i život si zarábali poctivou prácou a šetrnosťou. Boli sme traja súrodenci. Môj najstarší brat Anton, trochu mladší Jozef a ja. Moju prvou spomienkou z detstva je otcova smrť. „Nemal som ešte ani dva roky – hovorí don Bosco“.  Nepamätám si, ako vyzeral. Pamätám si iba slová mamy: Giuanín, už nemáš otecka. Poď so mnou – milo naliehala mama. Ak nepôjde otecko, nepôjdem ani ja – vzpieral som sa. Poď maličký, už nemáš otca. Tieto slová sa mi navždy vryli do pamäti. Po týchto slovách sa táto svätá žena rozplakala a vyviedla ma von. Je to v mojom živote prvá udalosť na ktorú si pamätám.

Janko vyrastá bez otca, …sám sa stáva otcom mnohých sirôt a svojim saleziánom hovorí o rodinnom duchu…

Rodina Boscová žije chudobne. Z tých pár domov v Becchi Boscov dom je najchudobnejší. Jednoposchodová budova na bývanie, senník a maštaľ. V kuchyni stoja vrecia kukurice a za tenkým múrom prežúvajú dve kravičky. A hore pod strechou malé a tmavé miestnosti na spanie. Pravá chudoba, ale nie bieda, lebo všetci pracujú. Janko sa v rodine už od ôsmich rokov účinne zapája do práce. „Kto spí, nechytí nijakú rybu,“ horievala mama Margita.

Raňajky bývajú jednoduché, krajec chleba a čerstvá voda.

Keď v blízkom okolí niekto ochorel, prišli zaklopať na dvere mamy Margity. Vedeli, že nikomu neodmietne pomôcť. Zobudila jedného z chlapcov, aby šiel s ňou.

Hovorievala: – Poďme. Treba urobiť dobrý skutok…..