Carlo Acutis sa narodil v Londýne rodičom Andreovi Acutisovi a Antonii Salzano. Jeho rodičia v Londýne pracovali, ale krátko po narodení Carla sa presťahovali do Milána. Carlo sa rád modlieval ruženec, týždenne sa spovedal a pred každou sv. omšou sa modlil pred svätostánkom. Vedelo sa o ňom, že má veľký záujem o počítače.

Školské roky prežil v Miláne pod vedením jezuitov v Inštitúte Leva XIII. Za vzor mu slúžili  sv. František z Assisi, sv. František a Hyacinta, sv. Dominik Savio, sv. Alojz Gonzaga, sv. Tarzícius a sv. Bernadeta Soubirousová. Krátky života Carla ukončila leukémia v nemocnici San Gerardo v Monze dvanásteho októbra 2006. Bol to obyčajný chalan – taký, ako všetci okolo neho. Študoval v poslednom ročníku lýcea Leva XIII. v Miláne, spravovaného otcami jezuitmi.

Mal priateľov, zbožňoval počítače, programoval na vysokej úrovni, vytváral webové stránky a denne sa venoval strihu videa. Ale Carlo bol zároveň chlapcom, v ktorom sa naplno prejavovala Božia milosť. Modlieval sa ruženec a denne chodil na svätú omšu, prinášal obety. On, syn zámožnej dcéry, sa staral o tých, ktorí ostali bez strechy nad hlavou a núdznych, ktorých stretával na svojich cestách. Často chodieval adorovať Krista v Oltárnej sviatosti. Svedkom jeho vzťahu k Eucharistii je aj živé svedectvo – výstava eucharistických zázrakov, ktorú pripravil a sprístupnil sa stretla s úspechom doma i v zahraničí. Odkedy vo svojich siedmich rokoch prvýkrát prijal Krista, nevynechal svätú omšu. Madona bola jeho veľkou orodovníčkou, a nezabúdal teda ani na modlitbu ruženca. Moderný život a Carlova aktuálnosť sa dokonale spojili s jeho hlbokým eucharistickým životom a mariánskou úctou. Isto i to z neho robilo špeciálneho a všetkými obľúbeného mladého muža. „Zvesť o jeho svätosti sa tajomným spôsobom rýchlo rozšírila do celého sveta,“ vyjadril sa Mons. Ennio Apeciti, zodpovedný za Úrad pre kauzy svätých Milánskej arcidiecézy. „V jeho živote sa udialo niečo veľké, pred čím sa sám skláňam.“

Carlo bol tak zanietený pre informatiku, že jeho priatelia, ba dokonca i dospelí inžinieri, ho považovali za génia. V úžase a nechápavo pozerali na to, ako rozumie tajomstvám, ktoré mali byť odhalené len tým, čo študovali informatiku. Jeho záujmovou oblasťou nebolo len programovanie, ale aj strih filmu, tvorba web stránok, správa rôznych malých novinových webov, dobrovoľná pomoc núdznym či aktivity s deťmi alebo staršími. Sám hovorieval, že naším kompasom má byť Božie slovo, ku ktorému sa máme neustále vracať. Ale na to, aby sme dosiahli tak vysokú métu, akou je nebo, potrebujeme aj špeciálne prostriedky – sviatosti a modlitbu. Carlo spravil Eucharistiu centrom svojho života. Nazýval ju „diaľnicou do neba“. Tento mladík sám bol tajomstvom Milánskej diecézy. Ešte pred smrťou obetoval svoje utrpenie za pápeža a celú Cirkev. Už krátko po jeho smrti sa začali ozývať hlasy za jeho blahorečenie. 13. mája 2013 sa začal proces jeho blahorečenia, čím získal titul služobník Boží. Mnohí si ho zapamätali tým, že dokumentoval Eucharistické zázraky z celého sveta a publikoval ich na webovej stránke, ktorú sám vytvoril v mesiacoch pred smrťou.

„Našou métou nemá byť koniec, ale večnosť. Večnosť je naša vlasť. Už od počiatku sme v nebi očakávaní. Všetci sa rodia ako originály, ale mnohí zomierajú ako fotokópie.“