DEVIATNIK K DONOVI BOSCOVI

Keď som bol ešte veľmi malý, naučila ma prvé modlitby. A len čo som bol schopný pridať sa k svojim bratom, prikľakol som si k nim ráno i večer a spolu sme sa modlievali modlitby i ruženec.

„Boh ťa vidí“ – bolo jedno z najčastejšie používaných slov mamy Margity. Pri odchode z domu hovorievala: Pamätajte si, že Boh vás vidí. Vidí vaše myšlienky… nie je to však Boh, ktorý sliedi, aby trestal. Keď sedeli na priedomí a hľadeli do jasnej noci na nebo plné hviezd hovorievala: To Boh stvoril svet a vyšperkoval ho hviezdami. A keď lúky zakvitli kvetmi a vôňou, šepkala: Aké krásne veci nám stvoril Boh!

Aj po búrke a krupobití, ktoré všetko zničili, vedela povzbudzovať: Pán Boh dal, Pán Boh vzal. On vie prečo.

A tak vedľa matky, bratov a blížnych sa Janko naučil vidieť aj inú osobu…Boha… Veľkú bytosť, neviditeľnú, ale prítomnú v nebi, na poli, v tvári chudákov, v hlase svedomia….

Raz sa Janko vrátil predčasne z hry domov. Mal však zakrvavenú tvár. Pri ošetrovaní mu ustarostená matka dohovárala: – Raz mi prídeš domov s vyrazeným okom. Prečo chodíš medzi tých chlapcov? Vieš predsa, že sú medzi nimi aj menej dobrí. Ak vám to urobí radosť, viac tam už nepôjdem. Mamička, ale keď som medzi nimi sú lepší. Dávajú si pozor na reči. A tak ho mama Margita znovu pustila.

Don Bosco sa raz vrátil do Becchi s plánom v hlave. Jeho chlapci v ňom mali otca, ale on im chcel dať aj mamu – svoju mamu Margitu.

Našiel ju doma spokojnú  a šťastnú. Mala role, sliepky, kravu v maštali a vnúčikov, ktorí jej robili radosť. Mama nechcela by si ísť ku mne do Turína? – opýtal sa jej don Bosco. Nesľuboval jej nič lákavé, iba prácu, drinu od rána do večera a nezbedníkov, ktorých má milovať. Pohotovo mu odvetila: – Ak si myslíš, že sa toto páči Pánovi, som pripravená ísť s tebou.

Prvým krokom v čnosti sa malý Janko učí v škole svojej matky, ženy bez školského vzdelania, ale bohatej na Božiu múdrosť.