Kedy Ti prvý raz napadla myšlienka nacvičiť muzikál? Ako dlho si nosil tento nápad v hlave? Vedel si o tejto hre, videl si niečo podobné?

Nacvičiť nejaký muzikál je môj sen, ktorý si len z roka na rok oživujem a sem tam sa podarí aj zrealizovať. V septembri, keď sme sa s komunitou zamýšľali nad tým, ako oslávime dona Bosca som ho odvážne vyslovil a stretol sa s veľkou podporou u spolubratov. Tak to ma riadne namotivovalo a pustil som sa do toho. Zobral som si túto starú hru od Paola Ziniho, ktorú som trochu oprášil. Pustil som sa do nej, lebo sa mi ohromne páči jej vtip a nápaditosť.

Ako dlho trvala príprava scenáru, hudby, textov? Koho si prvého oslovil na spoluprácu? Ako to bolo s rekvizitami a kostýmami, kto ich pripravoval?
Do spolupráce som si zavolal ako prvého Romana Maturkaniča. Vedel som, že to celé budeme musieť dosť prepracovať, „podnešniť“ a bolo mi jasné, že Roman je na úpravu textov ako stvorený. Tá príprava „za počítačom“ trvala tak asi dva, tri týždne no a potom sa už porozdávali hotové scenáre. Potom som jednoducho oslovoval a zapájal všetkých ostatných do konkrétnych prác; bol to kopec všelijakej roboty (rekvizity, scéna, technika), desiatky hodín a robili sme to všetko samy, moji kamaráti, tak na kolene.

Podľa čoho si obsadzoval hercov do jednotlivých rolí? Boli oslovení ľudia ochotní spolupracovať? Ako dlho trvalo samotné nacvičovanie predstavenia?
Nemal som väčší problém s tým, že by si v tom niekto nechcel zahrať. Ľudí som oslovoval tak „podľa ňuchu“. Kde sa mi kto hodil. Z ľudí, ktorí tu žijú… ? Potom nasledovalo samotné skúšanie a vlastne posledné tri mesiace sme nič iné nerobili len divadlo a divadlo a divadlo…

A čo technická stránka muzikálu? Ktorá časť muzikálu bola najťažšia na realizáciu po technickej stránke? Vyskytli sa nejaké technické problémy? Napr. s osvetlením, ozvučením?
Snáď najprekvapujúcejšou časťou celého projektu pre mňa bolo to, ako mi každú chvíľu akoby z neba padol človek, ktorý sa do použitej techniky rozumel tak, že to predstihlo moje očakávania. A tak technicky náročné predstavenie, zdá sa mi, prešlo bez vážnejších komplikácií. Každý sa naučil na tom svojom poste robiť veci presne. Tak ako to chcel režisér, na stotinu sekundy. Chlapci sa ukázali ako veľmi šikovní a zodpovední.

Ktorá časť muzikálu (pesnička, scéna) sa najviac páči tebe? Čo Ti prináša (dáva) najväčší pocit uspokojenia, čo Ťa najviac hreje pri srdci, keď vidíš predstavenie?
Najradšej mám pesničku mamy Margity a otca Františka. Je taká najpoetickejšia, silná a výborne doplnená svetlom a tancom. Páči sa mi už jej nástup, efekty, ktoré jej predchádzajú. Je to emotívne silne nabitá scéna. Nuž a najviac ma samozrejme teší počuť a vidieť na pódiu niekoho z účinkujúcich pri dobre podanej replike, či geste. Pri mnohých
momentoch si poviem „áno, pochopil to, presne tak som to chcel mať povedané, takto podané. Absolútne presné, takto som to chcel!“ A vtedy si spomeniem na kvantum nácvikov, keď to nešlo a nešlo a zrazu je to tu.

Očakával si taký úspech? Toľko repríz, pozitívne ohlasy.
Vedel som jedno. Či to dopadne lepšie, alebo horšie, toto dielo sa určite stretne so všeobecným prijatím. Už len preto, že je naše vlastné a robené na počesť dona Bosca. A tiež som tušil, že by to mohlo byť v celku úspešné a vydarené, pretože je to milá komédia a texty boli šité pre nášho diváka. Spätná väzba bola napokon ešte pozitívnejšia a to samozrejme veľmi teší. Je to pre mňa skutočne príjemná odmena, ktorú si najviac užívam azda v tom smere, že som na začiatku nepodľahol strachu. Lebo naozaj som sa dlho rozhodoval, do poslednej chvíle, či sa do toho pustím…

Ako Ťa poznám, už máš určite v zásobe nové myšlienky a nápady do budúcnosti. Takže čo plánuješ najbližšie?
Nemám konkrétnu predstavu. Viem len to, že ma to baví a chcem v tom pokračovať. A samozrejme nie v poslednom rade v tom vidím veľký výchovný prostriedok. Spravíme ďalší muzikál. A možno sa už pustíme aj do vážnejšej témy, serióznejších tancov, piesní, duetov, scén… ?

Rozhovor prevzatý zo stránky www.saleziani.sk